Späť na obsah zborníka.
Späť na stránku Antonín Bečvář.
Späť na hlavnú stránku Astronomického ústavu SAV.
Tvorca HTML: Richard Komžík
Dátum poslednej zmeny: 12. decembra 2003
Na úvod môjho spomínania patrí sa uviesť zopár vetami to, čo predchádzalo prvému stretnutiu s Dr. Antonínom Bečvářom. Bez toho by totiž k tomuto stretnutiu vôbec nedošlo.
Začalo sa to všetko počas mojich gymnaziálnych štúdií, rokom 1936, keď náš profesor fyziky Ján Vanovič, neskôr RNDr. A univerzitný profesor, nám na hodine fyziky začal rozprávať o astronómii. No nielen v rámci učiva, ale aj o čosi viac. Kedže jeho rozprávanie o vesmírnych svetoch vyvolalo záujem nás študentov, odporúčal nám návštevu prednášok, ktoré práve vtedy organizovala Štefánikova astronomická spoločnosť slovenská v Bratislave, ustanovená 5. 10. 1936. A tak sa stalo, že som sa zúčastňoval nielen prednášok novej spoločnosti, ale stal som sa aj jedným z jej členov.
Aktivita výboru Spoločnosti pod predsedníctvom dr. Jozefa Papánka sa prejavila velmi skoro postavením provizórneho astronomického pavilónu na Napoleonovom vŕšku nad Dunajom, povyše bratislavského hradu. Bola to jednoduchá drevená konštrukcia na betónovom základe s odsúvacou strechou o dvoch miestnostiach, spolu vari 3 x 6 m. Väčšej miestnosti dominoval 110 mm refraktor Zeiss na drevenom podstavci s paralaktickou montážou, avšak bez hodinového stroja. Pavilón bol sprístupnený verejnosti 15. mája 1938. Malej slávnosti pri jeho otváraní som sa tiež zúčastnil. Nezostalo však iba pri tom. Začal som pavilón navštevovať častejšie a počúval i pozeral, čo sa pri ďalekohľade hovorilo a ukazovalo. Zavše som aj vypomohol pri nastavovaní objektov alebo posunoch hodinového stroja. Záujem verejnosti bol čoraz väčší, a tak vznikali situácie, že nie vždy bol k dispozícii kompetentný člen pre výkon služby. Tým sa stalo, že jedného dňa som bol poctený dôverou, dostal som od pavilónu kľúč a mohol som uvádzať návštevníkov. To už ale medzičasom Ing. arch. Július Lehotský pracoval na ideovom pláne budúcej hvezdárne v Bratislave a po jeho odobrení predstaviteľmi Spoločnosti vyhotovil tiež kompletný projekt. Na výstavbu hvezdárne sa začali zbierať dobrovoľné dary a predávať "tehličky".
Od mája 1938 sa udialo veľa vo svete. V dôsledku politických udalostí došlo k vyhláseniu mobilizácie, neskôr k Mníchovu, rozpadu ČSR a napokon k vzniku Slovenského štátu. Napoleónov vŕšok obsadila armáda, vstup na pozemok bol zakázaný. Iba vďaka iniciatíve prof. dr. Jána Vanoviča a prof. Júliusa Krmešského presťahovali sme (študenti) ďalekohľad aj s inventárom do kabinetu fyziky Cvičného gymnázia, kde pod dohľadom prof. Vanoviča prežil aj celé ďalšie vojnové roky, aj bombardovanie Bratislavy a prechod frontu bez újmy.
Súbežne tie isté udalosti vyvolali obsadenie okrajových území Slovenska, vrátane Žitného ostrova, spolu so Starou Ďalou, kde na Štátnom observatóriu sa nachádzal vtedy najväčší ďalekohľad v ČSR, 60 cm reflektor. A ten bolo potrebné, ako majetok štátu, demontovať a odviezť. To sa vtedy podarilo za výdatnej pomoci dr. Alexandra Duchoňa, prešovského primátora, ktorý celý obrovský kolos dočasne umiestnil v prešovskej vodárni. Ako astronóm-amatér bol si asi vedomý významu a hodnoty tohto prístroja. Začal preto podnikať kroky na jeho nové umiestnenie a tým aj záchranu jeho skazy, ktorá dlhším pobytom vo vodárni hrozila. Hľadal preto možnosti, predovšetkým pomoc u dr. Bečvářa, ktorého získal.
Výbor Spoločnosti v Bratislave sa po obsadení provizória nevzdal svojho plánu, hvezdáreň podľa projektu postaviť a podnikal kroky na získanie potrebných prostriedkov. To už bol nový výbor, na čelo ktorého prišiel prof. Július Krmešský, neskôr riaditeľ Školfilmu. Na moje prekvapenie navrhli a zvolili za člena výboru aj mňa. Mal som rozvíjať pozorovateľskú činnosť s mládežou. Kompetentní činitelia Spoločnosti, pri hľadaní zdrojov, obrátili sa aj na úrady, menovite Ministerstvo školstva. Keďže projekt bol hotový, aproximatívny rozpočet známy, Ministerstvo školstva súhlasilo s dotovaním výstavby a podľa informácií predsedníctva Spoločnosti, aj blokovalo pre tento účel potrebné prostriedky.
Bolo to v roku 1940, keď ktorýsi deň som sa na ulici stretol s prof. Dr. Vanovičom. Pristavil ma a ešte za horúca mi zdelil, že ide práve z porady u ministra školstva, kde sa rokovalo o situácii, ktorá vznikla odsťahovaním staroďalanského ďalekohľadu a o potrebe jeho záchrany. A minister položil otázku - čo teda? Išlo o rozhodnutie priority výstavby. Prof. Dr. Vanovič, ktorý bol súčasne podpredsedom Spoločnosti, po zvážení situácie súhlasil s odsunom realizácie projektu Spoločnosti v prospech záchrany ďalekohľadu a teda s presunom blokovaných prostriedkov v prospech výstavby Observatória v Tatrách. Navyše ešte prof. Dr. Vanovič, ktorý mal doktorát z astronómie u prof. Mohra na brnianskej univerzite, poznamenal, že dostal ponuku na miesto riaditeľa, čo a priori odmietol, odporúčajúc pre tento post ako najvhodnejšiu osobu dr. A. Bečvářa. Informáciu potvrdil aj predseda Spoločnosti prof. Krmešský, ktorý oficiálne nastolil celú záležitosť na zasadnutí výboru. Táto verzia je trocha odlišná od tej, ktorú tradoval dr. Bečvář, v podstate sú však obidve pravdivé, iba v opačnom časovom poradí, kedže observatórium na Skalnatom plese sa vybudovalo, ďalekohľad sa inštaloval, dr. Bečvář sa stal prvým riaditeľom observatória a astronómia v Bratislave ešte vždy čaká na svoju hvezdáreň. Toľko na margo málo známych skutočností okolo Skalnatého plesa a hvezdárne v Bratislave.
Predpokladám, že dr. Bečvář mal informáciu o spomínanej skutočnosti, lebo v júni roku 1941, kedy sa na neho obrátil prof. Krmešský listom vo veci prijatia mňa, ako študenta, na prázdninovú stáž na Štrbské Pleso, odpovedal veľmi ústretovo, keď okrem súhlasu ponúkol uhradiť mi cestovné za prácu, ktorú som tam mal vykonať. Ako podmienku si kládol účasť na perzeidách. K môjmu prvému osobnému stretnutiu s dr. Bečvářom došlo ešte koncom júna 1941, pri jeho návšteve v Bratislave, kde ma pozval na stretnutie. Zrejme bol spokojný, lebo aj osobne mi potvrdil písomné pozvanie. Spoločnosť mi na túto cestu poskytla štipendium, ktoré som aj využil.
Dňom 1. júla 1941 sa začalo moje pôsobenie na Štrbskom Plese. Pricestoval som na Pleso večer, za tmy, lebo už bolo všeobecné zatemnenie. Zato ráno druhého dňa ma čakalo prekvapenie - pohľad na ranným slnkom ožiarené, snehom posypané končiare hýriace farbami, aké azda iba v Tatrách možno vidieť. A tieto končiare sa ešte navyše odzrkadľovali na hladine Štrbského plesa, priamo pod oknom. Pre mňa nevídaný zážitok z prvého kontaktu s Vysokými Tatrami. Bol to krásny úvod do ďalších mojich dní, ktoré som v Tatrách prežíval. Dr. Bečvář mňa milo privítal a hneď, v prítomnosti ďalšieho Jozefa, pozorovateľa na Štrbskom Plese, pasoval na Jozefa III. Ten vedľa mňa bol Jozef II. S Jozefom I. som sa stretol až na Lomnickom štíte pri jednej návšteve. Jozef II. Ma aj vzal so sebou na prehliadku observatória - meteorologickej časti, ktorá slúžila potrebám kúpeľov a ktoré spravoval dr. Bečvář. Observatórium plnilo svoj program, udržiavali sa v chode registračné prístroje a robili termínové pozorovania, posielané do centrály v Bratislave. To všetko som sa postupne dozvedal a naučil.
Osobne ma dr. Bečvář potom oboznámil s astronomickou časťou, jeho vlastným ďalekohľadom, ktorý mal v kupoli na terase hotela Kriváň. Ukázal mi prakticky, ako sa robí pozorovanie Slnka, ako treba narábať s ďalekohľadom a spúšťať hodinový stroj. Netušil som, že práve tento sa stane zdrojom mojich "radostí" pri fotografovaní nočnej oblohy a jej objektov.
Slnko sa osobitne strážilo, najmä v dňoch, kedy bolo zamračené, a tak sa lovilo priamo v dierach medzi mrakmi. Ako som sa dozvedel, pozorovania Slnka boli súčasťou medzinárodného programu a výsledky pozorovaní sa odosielali do centrály vo Švajčiarsku. Preto dr. Bečvář usiloval o kontinuitu radu pozorovaní. A tak sa stalo, že niekedy sa v pozorovacom denníku, ktorý bol na stole v izbe dr. Bečvářa, objavili aj dva nezávislé záznamy. Zvykom totiž bolo zaznamenanie výsledkov na prúžok papiera s označením dátumu, hodiny a minúty pozorovania. Tento záznam sa vložil do denníka, kde ho dr. Bečvář podľa poradia zapísal. Neskôr som tak robil aj sám. Hoci boli na Štrbskom Plese pracovníci, ktorí vykonávali každodenné svoje práce, prístup do kupoly k ďalekohľadu som od dr. Bečvářa dostal sám, keď ma po stránke spoľahlivosti pracovať s ním, viackrát vyskúšal. Aj návštevy, ktoré občas na Pleso prichádzali za dr. Bečvářom a mali želanie pozrieť "niečo" ďalekohľadom, sprevádzal som na jeho jemný pokyn sám. Prispela k tomu epizódka s jednou návštevou, ktorá okrem Slnka vyslovila želanie pozrieť čosi zaujímavé. A tak ma napadlo, že možno nájsť aj Venušu. Kedže som mal efemeridy z ročenky, nebolo veľa treba na výpočet pozície Venuše a jej nájdenie. Návštevu prekvapila navyše skutočnosť, že Venuša mala práve tvar kosáčika. Kedže sa o tom zmienila dr. Bečvářovi, ten zareagoval poznámkou, že to nie je nič mimoriadne, ani nájdenie Venuše za dňa. No pobadal som na ňom, že ho to potešilo.
Na čom sa ale vskutku na moje konto zabával, bolo fotografovanie objektov nočnej oblohy. Nespomínam ani tie nevydarené snímky Mesiaca, ako skôr "majsterštuk", štyri hmloviny v Andromede na jednej platni. A to sa stalo práve v súvislosti s hodinovým strojom a korekciou jeho chodu pri expozícii. Elektrický prúd na Plese mal značné výkyvy, ktoré sa nepríjemne odrážali v nepravidelnom chode motora hodinového stroja. A ustrážiť tieto výkyvy a korigovať ich bolo tajomstvo, ktoré azda jediný ovládal sám dr. Bečvář. Časom som sa to naučil aj ja, no moju činnosť už nijako ináč nenazval, ako kazenie platní. Našťastie tých príležitostí nebolo toľko, lebo som sa musel zapojiť do programu Perzeíd, ktoré odčerpali maximum času.
Pre pozorovanie Perzeíd bol vyhradený priestor na plošine veže hotela Kriváň. Tu boli osadené meteorologické registračné prístroje - anemograf, heliograf, termohygrograf a ďalšie, slúžiace potrebám kúpeľov. Tu sa poskladali lehátka tak, aby bol priestor využitý, vrátane debny s osvetlením pre zapisovateľa, ktorý mal na starosti záznam pozorovaní. Na pozorovanie sa prichádzalo so spacím vakom a dekami, lebo tatranské noci aj v lete boli chladné. Čaj či káva patrili k výbave pozorovateľov. Pri pozorovaniach sa zavše aj žartovalo, keď dlhšie nič "nepadlo", ako napr.: "Jozef chrápe, budí ostatných" a pod. Stávalo sa, že vskutku aj došlo k mikrospánku pozorovateľa. Pri jednej takej situácii som dokonca videl Vegu letieť, ako prudko som sa prebral. Na pozorovania rok od roka ma dr. Bečvář pozýval, no prichádzali aj iní, ako Janko Zapatický z Michaloviec, Milan Dzubák z Prešova, medici Imro Kostolný a Ferdinand Balek, aj Nábělkovci z Banskej Bystrice sa tam objavili a mnohí ďalší. Z domácich to bola vtedy okrem dr. Bečvářa Viera Hoepfnerová, ktorá bola v kúpeloch zamestnaná a cez pracovný čas spracúvala meteorologický materiál.
Keď som v r. 1943 po maturite prišiel na Prírodovedeckú fakultu ako vysokoškolák, vzal mňa dr. Bečvář na novo-zriadený Ústav pre astronómiu PFUK za demonštrátora a tak som bol s ním naďalej v kontakte. Ešte prv, kým prejdem do tejto sféry pôsobenia, vrátim sa k drobným epizódkam zo Štrbského Plesa.
Bolo málo známe, že dr. Bečvář takmer stále nosieval malý fotoaparát, Kodak, ktorým fotografoval zaujímavé úkazy, najmä oblaky. Pamätám, že často ho v mojej prítomnosti použil pri zachytávaní zaujímavých oblakov. Raz som bol dokonca prítomný ich filmovaniu, keď stál na balkóne svojej izby pri stojane s filmovou kamerou, stopkami a spúšťou v ruke a robil časované snímky. Vtedy to bolo, tuším, filmovanie nádherného lenticularis, rotora v závetri Tatier. Záber som videl neskôr v Bratsilave premietať na prednáške v posluchárni fyziky u akad. Iľkoviča.
Okrem oblakov sa zaujímal o samotné Štrbské pleso. Raz popoludní ma zavolal, aby som s ním išiel na loďky na pleso. V prístavišti mal už loďku, do ktorej sme nastúpili aj s prístrojmi na meranie teploty v hĺbke plesa. Koordináty meracích stanovíšť mal vopred odskúšané, a tak ma navigoval, ako a kde treba s loďkou ísť. Sám sedel na zadnej lavičke, kde na kladke mal pripevnený extrémny teplomer. Ten postupne spúšťal do jednotlivých hĺbok a meral teplotu. Raz som pri navigácii trocha viac zabral veslom, takže sa loďka vychýlila. Vtedy som ho prvý raz zažil ostrejšie skríknuť, či ho chcem azda utopiť. Po upokojení mi vysvetlil, že jeho špecifická hmota je väčšia, a preto ani plávať nemôže a že by som ho nezachránil. Odvtedy som si dával veľký pozor, keď som s ním na pleso išiel.
Zriedkavé boli výlety s dr. Bečvářom, no na jeden veru nezabudnem. Začalo sa to telefonátmi medzi dr. Bečvářom a dr. Končekom, vtedy riaditeľom Štátneho meteorologického ústavu v Bratislave, ktorý bol na dovolenke v Tatranských Zruboch, že podniknú spoločný výlet na Hincove plesá. Znalec tatranskej klímy a meteorológ-prognostik sa nevedeli rozhodnúť, ktorý deň by bol na výlet najvhodnejší. Až raz večer, že teda zajtrajší deň bude tým D - dňom. Vystrojili sa ráno, berúc sebou aj mňa, na "prechádzku pre dámy vo vysokých štekloch", podľa dr. Bečvářa, smerom na Popradské pleso. To všetko bolo pre mňa nové, neznáme, a tak som obdivoval raz okolie pri ceste, raz štíty nado mnou. Páni si pochvaľovali, ako dobre ten deň vybrali. Už sme opustili aj Popradské pleso a začali stúpať na Hincove plesá. Nádhera nás neopúšťala, ba naopak, pribúdalo jej s výškou. A na Hincových plesách sme sa priam kochali pohľadmi po blízkom, či ďalekom okolí. Naraz v momente sa zotmelo, blyslo a hrom znásobenou ozvenou zaburácal. Vtom sa spustil ľadovec, zozimilo sa a prišiel lejak. No taký, že v momente som bol ako z vody vytiahnutý. Viditeľnosť na nulu -lomeno, -lomeno, ako často udávali z Lomnického štítu. V tom sa mi všetci stratili. Hľadal som najmä dr. Bečvářa, o ktorého som mal obavy, aby sa mu niečo nestalo. Volal som, vlastne prehlušoval hrmavicu s ozvenou, nič. Už mi bolo jedno, či ešte viac premoknem, bežal som nižšie a vyvolával doktora. Až pri jednej skale, sediac pričupený v suchu sa mi so smiechom ozval. Vtedy som mu povedal svoje, čo bez poznámky prijal. V miernom daždi sme sa dostali nazad na Popradské pleso, kde som najprv vodu z topánok povylieval, šaty až do trenírok vyžmýkal. Usadili ma pri peci zabaleného do uteráka a napijili horúcim čajom. Tam som sa zohrial, osušil a k večeru som sa dostal na Štrbské Pleso, kde som už s humorom rozprával o našom výlete na Hincove plesá. Nuž to sa prihodí v Tatrách aj zasväteným.
Mojou ďalšou prácou, ktorú dr. Bečvář spomína v liste prof. Krmešskému, bolo vyčíslovanie a spracúvanie meteorologických dát z registračných pások. Ak si predstavíme výpočtovú techniku vtedajších čias, tak to boli nanajvýš elektrické kalkulačky alebo kalkulačky na ručné ovládanie. Touto technikou bolo treba sčitovať riadky a stĺpce napr. anemografických a iných údajov, t. j. 24 x 31 okienok a aspoň dvoj-trojciferných dát. Hovorili sme tomu plachty. Na strojové vybavenie vyššej úrovne neboli prostriedky. Dierne štítky prišli až neskôr na pomoc. Raz sa jedna z elektrických kalkulačiek pokazila. Náhrada nebola, oprava v nedoziernu. A tu sa objavil "deus ex machina", dr. Bečvář s detským počítadlom, čiže sčotmi. A verte alebo nie, sčoty prekonali všetku mechanizáciu. Princíp jednoduchý, závislý iba od pracovníka a jeho fyzickej výdrže a pozornosti, kým sa nezačnú objavovať chyby. Kontrolou bola "krížovka", suma riadkov a stĺpcov musela hrať, presné súčty aj nepresných čísel museli sedieť. A tak okrem hrčania ostatného dobrého stroja bolo počuť štrkotanie prehadzovaných guličiek na počítadle. Po zabehnutí prekonal som elektrickú kalkulačku aj v bezchybnosti, no prácu som musel striedať aj kvôli únave a narastaniu chýb. To ostatne platilo aj na pracovníka s elektrickou kalkulačkou, Vieru Hoepfnerovú, lebo ona bola tým pracovníkom. Spolu sme si dobre rozumeli, a tak sme aj veľa roboty zvládli. Mňa brával dr. Bečvář zavše na Skalnaté pleso pozerať, ako rastie stavba hvezdárne. Pomáhal som tiež pri sťahovaní ďalekohľadu od lanovky na hvezdáreň. Raz sme tam došli a okolo stien boli porozhadzované dosky z lešenia. Čo sa stalo? V podstate nič zvláštne, iba že padavý vietor z Lomnického štítu zavial a dosky, ako papierové, lietali vzduchom.
S pôsobením takýchto vetrov bolo možné stretnúť sa aj neskôr, keď už hvezdáreň fungovala. Raz ma dr. Bečvář uviedol do svojej izby a na stene mi ukazoval vari dvoj-troj centimetrový kvapeľ, trčiaci zo steny. To sila vetra pretlačila vlhkosť cez omietku a rozpustená vakovka sa sformovala do takej podoby. Vtedy celú stenu museli znova nahodiť a odizolovať od vonkajšej vrstvy.
Vietor v Tatrách si vedel zavše zahrať nepredvídanú hru s návštevníkmi i nami. Bolo to ešte na Štrbskom Plese v lete, keď dr. Bečvář pribehol do veže a volal na ratu, že kupolu nemôže zastaviť. Keď som vyšiel na terasu, vskutku som zbadal, ako náhla víchrica, zapierajúc sa do štrbiny, roztáča nezafixovanú kupolu. Čo tu robiť? Priviazaný na lane, sunul som sa popri zábradlí prakticky kolenačky k rotujúcej kupoli. Vyčkal som vhodnú chvíľu, kedy som sa dostal ku dverám a vnikol dnu. Skontroloval som záver štrbiny. Ten dobre sedel, a tak s klinom v ruke som vyčkával okamih na fixovanie kupoli. Aj to sa mi podarilo bez väčšej námahy, kupola sa zastavila a dr. Bečvář si vydýchol, že sa ďalekohľadu nič nestalo. Kto nechal kupolu nezaistenú, som sa už nepýtal.
A keď som už pri epizódkach s víchricou, spomeniem ešte jednu z roku 1945 po vojne, keď na návštevu Skalnatého plesa prišli meteorológovia z Prahy. V pohode sa stretli s dr. Bečvářom a keďze bol čas obeda, odišli na chatu, kde som aj ja chodil jesť pri pobyte na Skalnatom plese. Keď bolo po obede, vracali sa, či skôr chceli sa vrátiť na stanicu lanovky. Takmer dve hodiny zápasili s vetrom, liezli kolenačky od skaly ku skale, jedny okuliare a jeden klobúk odišli do nenávratna. To bola praktická ukážka, čo dokáže vietor v momente urobiť.
Napokon ešte jednu epizódku zo Skalnatého plesa. Jedného dňa, vari roku 1944, bolo to v lete, lebo som bol tiež prítomný, prišiel na hvezdáreň pracovník z lanovky, známy pod menom Vinco. A že prišiel za pánom doktorom. Tak som ho uviedol. Vinco doktora pozdravil a ako starý známy podáva mu ruku. Dr. Bečvář mu ide tiež ruku podávať, keď v momente zbadal na Vincovej ruke z rukáva vyliezať hlavu a kus tela zmije. To bol veľký šok aj pre dr. Bečvářa, ktorý Vinca a jeho žarty poznal. Vinco ho upokojil, zmiju si strčil do vrecka a siahol si za košeľu, odkiaľ vytiahol ďalšiu zmiju, pohladil a skryl. Potom vari ešte jednu vysúkal a tú položil na stolík s rádiom, kde práve hrala akási hudba. A zmija sa stočila a pekne postavila, načúvajúc hudbe. Potom nám Vinco vysvetlil, že tie zmije sú po odbere jedu, ktorý predával fabrike na liečivá. Z tejto návštevy mal dr. Bečvář aj fotografiu zmije pri rádiu.
Dr. Bečvář ako vysokoškolský učiteľ bol osobnosťou, ktorá si na Prírodovedeckej fakulte SU čoskoro získala poslucháčstvo nielen z radov študentov fyziky a geografie, ktorí mali astronómiu v programe prednášok, ale aj z radov iných disciplín, ba aj verejnosti. Prednášky na univerzite boli verejne prístupné. Poslucháreň na Moskovskej ulici, kde bolo aj sídlo Ústavu pre astronómiu PFSU, ktorého vedením bol dr. Bečvář tiež poverený, bývala v čase jeho prednášok vždy dobre obsadená. Dr. Bečvář prednášal pútavo, vecne, na primeranej úrovni, no prednášku vedel vždy spestriť aj osobitnými, jemu vlastnými vložkami a poznámkami. Keď som sa po skončení gymnázia v roku 1943 zapísal na Prírodovedeckú fakultu, to som už po dva roky predtým chodieval aj na prednášky z astronómie. Preto si mňa dr. Bečvář od samého začiatku vybral za demonštrátora a neskôr za pomocnú vedeckú silu. Situácia moja po stránke finančnej nebola dobrá, a tak každá koruna študentovi bola dobrá. Preto som uvítal aj ponuku profesora Iľkoviča, ktorý hľadal študentov fyziky ako vedecké pomocné sily na vedenie cvičení z fyziky pre technikov, a aj túto možnosť som využil. Dr. Bečvář, ktorý do Bratislavy na prednášky chodieval obtýždeň, požadoval odo mňa vyhotovenie rôznych diagramov, grafov a nákresov pre svoje prednášky. V lete ma potom pozval na Skalnaté pleso na obligátne pozorovania. Pokiaľ sa pamätám, dve dôležité veci som mu na jeho žiadosť vybavoval. V roku 1944 som zo Skalnatého plesa musel odísť ešte pred maximom Perzeíd, aby som splnil študentskú povinnosť, od ktorej mňa neoslobodili napriek dožiadaniu dr. Bečvářa. Tak sa stalo, že koncom augusta, keď vypuklo SNP, vrátil som sa domov, kde ma čakal súrny list od dr. Bečvářa, zariadiť odoslanie dvoch objednaných Ni-Fe akumulátorov na Skalnaté pleso. Okamžite som išiel veci zariaďovať a podarilo sa mi zásielku vyexpedovať ako súrnu. Žiaľ o jej osude som sa už nedozvedel, lebo povstanie sa rozšírilo, spoje boli narušené. A tak až po skončení vojny som jedného dňa dostal od dr. Bečvářa list, kde mi oznamuje, že zásielka v poriadku došla, že umožnila prežiť celému osadenstvu hvezdárne prechod frontu, udržať v chode niektoré dôležité prístroje a nutnú požiadavku existencie, svetlo a varenie stravy. Ako dodatok uviedol, že mi to nikdy nezabudne. To bola vari jediná a ajväčšia pochvala, ktorej sa mi od dr. Bečvářa dostalo. Druhou záležitosťou bolo vybavenie dodania papiera na tlač Atlasu Coeli, na príprave ktorého som sa na Skalnatom plese tiež osobne podieľal, za čo som dostal aj jeden exemplár darom.
Rokom 1946 som končil svoje pôsobenie ako vedecká pomocná sila u dr. Bečvářa. V roku 1947 som absolvoval štúdium a vstúpil som do zamestnaneckého pomeru na Ústav pre meteorológiu a klimatológiu Prírodovedeckej fakulty SU u prof. Dr. Mikuláša Končeka, jedného z aktérov výletu na Hincove plesá. No to je už iná kapitola spomieniok.
Chcem sa poďakovať pracovníkom-kolegom z Astronomického ústavu SAV za milé pozvanie na slávnostné odhalenie pamätnej tabule k 100. Výročiu narodenín dr. Antonína Bečvářa na Skalnatom plese, ako aj za prijatie, ktorého sa mi dostalo a ktoré si veľmi vážim a cením. Dúfam, že týmto mojím príspevkom, ktorý zahŕňa začiatky existencie Astronomického observatória na Skalnatom plese a spomienky na jeho prvého riaditeľa, som niečo poodhalil aj z jeho súkromia. Prijmite to ako moju poklonu dr. Antonínovi Bečvářovi a poďakovanie za to, čo som mohol s ním a pri ňom prežiť.
V Bratislave, 16. feb. 2002
Podpísaný Jozef Ambruš