Späť na obsah zborníka.
Späť na stránku Antonín Bečvář.
Späť na hlavnú stránku Astronomického ústavu SAV.
Tvorca HTML: Richard Komžík
Dátum poslednej zmeny: 15. decembra 2003
Prvých 10 rokov observatória (1943-1953)
(podľa spomienok Eugena Borša, doktorky Margity Kresákovej a profesora Ľubora Kresáka)
Od rozbehnutia prvých prác až do 30. septembra 1950 existovala naša inštitúcia pod názvom Astronomické observatórium na Skalnatom plese, v období od 1. októbra 1950 do 17. júna 1953 pod názvom Slovenský ústredný ústav astronomický. 18. júna 1953 po vzniku Slovenskej akadémie vied dostala názov používaný dodnes - Astronomický ústav SAV.
Zo začiatku bolo celé pracovisko sústredené v jednej budove na Skalnatom plese. Od leta 1951 získal ústav vilu Tatry v Tatranskej Lomnici. V prvých rokoch v nej sídlila administratíva ústavu, neskôr tam bolo aj niekoľko pracovní pre vedeckých pracovníkov. Po vystavaní novej budovy na starolesnianskych lúkach poskytuje vila Tatry dočasné ubytovanie pre mladých začínajúcich pracovníkov.
Vnútorná organizácia:
Spočiatku sa všetci pracovníci podieľali na všetkých - pozorovacích i spracovateľských programoch. Prvý náznak organizačného členenia vznikol na jeseń roku 1952, keď boli určení zodpovední pracovníci za jednotlivé oblasti výskumu
Prístrojové vybavenie:
Veľká kupola:
Hlavným prístrojom bol 0,6-m (f=3,29) reflektor Zeiss. Zo začiatku sa
skúšali expozície v primárnom a Cassegrainovom ohnisku, neskôr sa
používalo výlučne Newtonovo ohnisko. V roku 1946 bol ďalekohľad vybavený
zariadením na posun kazety v ľubovoľnom pozičnom uhle.
Druhým ďalekohľadom umiestneným na spoločnej montáži, ktorý sa používal aj
ako pointér pre reflektor bol 0,2-m (f=3,04) refraktor Zeiss.
Do mája 1947 bola v kupole aj 0,2-m komora s objektívom Dialytar.
Malá kupola:
Tu boli umiestnené na spoločnej montáži - dvojica Bečvářových
reflektorov - 0,24-m (f=1,20) a 0,21-m (f=2,10) a refraktor 0,13-m
(f=1,95), ktorý sa používal v noci ako pointér a cez deň slúžil na
zakresľovanie slnečných škvŕn na priemer 0,3-m.
Meteorka:
Pod odsuvnom strieškou bola umiestnená sada fotoaparátov na priame
fotografovanie meteorov. V meteorke bol umiestnený aj prvý ďalekohľad
Somet-binar 25x100 kúpený v máji roku 1946. Po objave kométy 1946 VI
boli prikúpené ďalšie 4 kusy.
Pomocné prístroje:
Prvý prístroj na meranie súradníc (Comes) bol zakúpený až v roku 1953.
Pozičné snímky sa predtým premeriavali v Prahe v Astronomickom ústave
ČSAV na Budečskej ulici. Chýbali tiež údaje o presných súradniciach
observatória. Prvý-krát boli presne zmerané až profesorom Bucharom v
lete 1947 s doneseným cirkumzenitálom.
Geofyzikálne prístroje:
Od roku 1947 bol v prevádzke seizmograf Wiechert.
Prvé pozorovania:
V dôsledku prechodu frontu a následného prerušenia dodávky elektrickej energie boli v období od 18. januára do 15. júla 1945 všetky pozorovania prerušené.
Pozorovacie programy:
Pozorovanie slnečnej fotosféry spočívalo v zakresľovaní slnečných škvŕn a určovaní relatívnych čísel. V roku 1946 bolo odpozorovaných 250 dní bez prerušenia.
Do roku 1950 boli každú jasnú noc fotografované meteory. Neskôr bol program obmedzený na snímkovanie počas činnosti hlavných meteorických rojov. Bolo získaných viac ako 1100 záznamov na 10 000 snímkach).
Veľká pozornosť bola tiež venovaná vizuálnemu skupinovému pozorovaniu meteorov. Pri jednom takomto pozorovaní bol zo Skalnatého plesa objavený nový meteorický roj. 22. decembra 1945 si pozorovatelia všimli zvýšený výskyt meteorov. Skupina pozorovateľov pod vedením dr. Bečvářa začala okamžite meteory zakreslovať a zakrátko bolo jasné, že pozorujú nový, predtým neznámy, meteorický roj. Miesto, kde sa naspäť predĺžené stopy meteorov pretínali - radiant roja - ležalo v súhvezdí Malej medvedice, latinsky Ursa Minor. Podľa latinského názvu dostali meteory pomenovanie Umidy. Neskôr sa zistila súvislosť roja s periodickou kométou Tuttle, ktorá sa k Slnku vracia každých 13 a pol roka.
Veľmi úspešným programom bolo hľadanie nových komét. Tento program pokračoval aj po roku 1953 až do roku 1959. Keďže ide o ucelý program, ktorý sa nedá rozdeliť z administratívnych dôvodov, uvádzam ho ako celok, aj keď prekračuje vymedzený časový rámec, na konci tohto príspevku.
Počas hľadania komét binarmi pozorovatelia zaznamenávali teleskopické meteoroy. Výsledkom je unikátny - najobsiahlejší materiál na svete, obsahujúci 4500 záznamov.
Tvorbou hviezdnych atlasov sa Skalnaté pleso stalo známym v celom astronomickom svete. V rokoch 1946 až 1948 zostavil dr. Bečvář so spolupracovníkmi svetoznámy Atlas Coeli Skalnaté Pleso. Ostatné zvyčajne uvádzané atlasy (Atlas Borealis a Atlas Eclipticalis) bolo ukončené až po odchode Dr. Bečvářa zo Skalnatého plesa. Veľmi kvalitný je tiež fotografický atlas oblohy (júl 1947 - september 1949) - obsahujúci 137 snímok objektívmi Tesar 11/50cm, Lenar 11/50cm a 0.6-m reflektorom do deklinácie -40° s limitnou magnitúdou 15.
Premenné hviezdy sa v tomto období pozorovali vizuálne. Program bol zameraný na dlhoperiodické premenné.
Refraktormi 0,2-m (f=3,04) a 0,13-m (f=1,95) sa pozorovali aj zákryty hviezd Mesiacom.
Objavy komét:
V rokoch po 2. svetovej vojne sa pracovníci observatória na Skalnatom plese systematicky venovali hľadaniu nových komét. Ich úsilie prinieslo mimoriadne výsledky.
Zo 70 komét objavených v rokoch 1946-1959 na celom svete, pripadlo 18 na observatóriá na Skalnatom plese a Lomnickom štíte, na observatórium MtPalomar v USA 13 objavov a na ostatné svetové hvezdárne po 5 alebo menej. Naši predchodcovia si pripísali na svoje konto plné dve tretiny všetkých vizuálnych objavov, vrátane tých, ktoré bolo možné pozorovať len z južnej pologule. Medzinárodný ohlas týchto objavov bol výnimočný. Na kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v Ríme v roku 1954 bolo Československo, vďaka objavom zo Skalnatého plesa, vyhlásené za kometárnu veľmoc.
Na objavoch sa podieľalo 5 objaviteľov: Antonín Mrkos, Ľudmila Pajdušáková, Ľubor Kresák, Antonín Bečvář a Margita Vozárová-Kresáková. Prvou kométou tatranskej série bola kométa 1946 II Pajdušáková-Rotbart-Weber objavená 30. mája 1946 zo Skalnatého plesa, poslednou kométa 1959 IX Mrkos objavená 3. decembra 1959 z Lomnického štítu.
Tri z objavených komét boli krátkoperiodické. Kométa P/Honda-Mrkos-Pajdušáková s obežnou dobou len niečo cez 5 rokov a pravdepodobne súvisiaca s meteorickým rojom Alfa Capricorníd. Kométa P/Tuttle-Giacobini-Kresák patriaca ku kométam, ktoré dlhšie obdobia kľudu prerušia náhlym nečakaným zvýšením jasnosti. V roku 1973 zvýšila svoju jasnosť pri dvoch výbuchoch prechodne až 4 000 násobne. U tejto kométy, rovnako ako u kométy P/Perrine-Mrkos, išlo o objav dávno stratených periodických komét nepozorovaných od začiatku storočia.
Najkrajšou z tatranských komét bolo nesporne kométa 1957 V Mrkos. Vytvorila široký prachový chvost a štruktúrou plazmového a prachového chvosta pripomínala nedávno pozorovateľnú kométu Hale-Bopp. Spolu s kométou 1955 III Mrkos bola nájdená voľným okom v súmraku v blízkosti Slnka.
Vzájomná poloha dráhy kométy 1954 III Vozárová a Zeme umožnila astronómom
pozorovať u tejto kométy pomerne vzácny anomálny chvost. Vzniká ako priemet
väčších častíc vypudených z kométy smerom ku Slnku v rovine jej dráhy,
ktoré, vzhľadom na ich hmotnosť, tlak žiarenia nie je schopný premiestniť
do hlavného chvosta mieriaceho od Slnka.