Späť na obsah zborníka.
Späť na stránku Antonín Bečvář.
Späť na hlavnú stránku Astronomického ústavu SAV.
Tvorca HTML: Richard Komžík
Dátum poslednej zmeny: 12. decembra 2003
Dr. A. Bečvář:
Nebojí sa kritiky ten,
ktorého svedomie je spokojné!
Vážené dámy, Vážení páni, Milí hostia!
Nestretávame sa často, aby sme si pripomenuli významnú osobnosť, ktorá podľa svojich možnosti v danom čase, vykonala pre nás tak veľa ako RNDr. Antonín Bečvář, ktorého 100-té výročie narodenia si pripomíname v týchto dňoch. Dr. Bečvář bol iniciátorom výstavby Observatória na Skalnatom plese, ktoré uzrelo svetlo sveta v roku 1943, a ktoré, ako bude spomenuté neskôr v príhovoroch RNDr. J. Svoreňa, DrSc. a RNDr. J. Zverka. DrSc., sa rozvinulo do tej miery ako ho poznáme dnes. Ak sme sa tu dnes zišli, bolo to nielen vďaka tomu, že dr. Bečvář sa pričinil o výstavbu Štátneho observatória na Skalnatom plese, ale aj preto, že mal dobrých nasledovníkov, ktorí sa o rozvoj astronómie na Slovensku od Bečvářových čias po súčasnosť starali. I keď s problémami, ale dokázali sme svoju životaschopnosť, a verím, že ju aj dokážeme v budúcnosti.
Obzrime sa pri tejto vzácnej príležitosti späť, ako sa astronómia na Slovensku v minulosti vyvíjala, aké osobnosti dala svetu.
Počiatky astronómie na Slovensku sa kladú do času pôsobenia Academie Istropolitany, na ktorej účinkovali Ján Muller alias Johannes Regiomontanus (1465 - 1467, od r. 1468 je už v Budíne) a Martin Bylica z Olkusza (1467), obaja vynikajúci hvezdári svojej doby. Po zániku Academie Istropolitany okolo roku 1490, niektorí hvezdári zo Slovenska pôsobili v cudzine, ako napr. Andreas Stiborius, pravdepodobne z Beckova, a Ján z Prešova-Joannes de Eperies (prvá zmienka o tomto prešovskom hvezdárovi je zo začiatku 16. storočia). Obaja pôsobili vo Viedni. Veľmi krátko pôsobil v Košiciach (asi pol roka 1574) Joachim Rheticus.
Roku 1578 Jakub Pribicer (Október 1539, B. Bystrica, dátum narodenia je podľa legendy - 1582, Košice) vydal prvý astronomický spis na Slovensku, pojednávajúci o kométe: "Tractatus de Cometa qui sub finem anni a nato Christo 1577 conspectus est" (Banská Bystrica). Vrelo odporúčam prečítať si knihu "Hvezdár z medeného mesta" (Banská Bystrica, 1998), ktorú vydalo Literárne a hudobné múzeum v Banskej Bystrici vlastným nákladom autora, Igora Chromeka. V doporučenej knihe, veľmi pekne napísanej, sa môžeme zoznámiť s prekladmi z "Traktátu", ktoré nám lepšie pomôžu pochopiť vtedajší pohľad na kométy a zatmenia Slnka, a ich "negatívny" vplyv na Zem a ľudstvo.
Spis Dávida Frohlicha, "Anatome revolutionibus mundanae", vydaný roku 1632 v Bardejove, bol pozoruhodný najmä tým, že sa stavia za heliocentrický názor Mikuláša Koperníka (1473-1543), ktorého hlavné dielo o heliocentrizme "De revolutionibus orbium coelestium libri VI" bolo dokončené okolo roku 1530, vydané ale až r. 1543 v Norinberku. Frohlich vydával aj kalendáre.
Prvý doklad o hvezdárni v Prešove, ktorá stála na rohu Švermovej a Požiarnickej ulice je z roku 1661 (neoverené informácie hovoria, že hvezdáreň tu fungovala už v 30-tých rokoch 17. storočia) a jej správcom bol Izrael Hiebner (1661-1665). Hvezdáreň bola vybavená aj ďalekohľadom a mali sa tu pozorovať najmä kométy, čo nepochybne súviselo s ich "zlým vplyvom" na Zem a človeka. Ďalšia zmienka o hvezdárskej pozorovateľni v Prešove je z roku 1780, ktorá bola postavená pri Kolégiu. Existencia tejto pozorovateľne bola vlastne už v časoch existencie Trnavskej univerzity (1635 - 1777, jej zánik súvisel s reformou školstva podľa dekrétu Márie Terézie z 22. 2. 1777, posledná prednáška na TU odznela 24. 8.; so sťahovaním prístrojov do Budína sa začalo 26. 9. 1777 ), keď astronómia na Slovensku do dnešných čias najlepšie prekvitala. Roku 1754 sa na základe plánov Maximiliana Hella (1720-1792, Banská Štiavnica, slávneho slovenského rodáka a astronóma, po ktorom je pomenovaný aj kráter na Mesiaci a Hvezdáreň a planetárium v Žiari nad Hronom), postavilo univerzitné astronomicko-meteorologické observatórium, patriace Trnavskej univerzite, ktorú viedli jezuiti. Observatórium bolo vybavené najmodernejšími prístrojmi svojej doby a vydávalo vlastnú ročenku (Observationes astronomicae, Trnava, 1757-1770), v ktorej publikovali svoje pozorovania. Neskôr výsledky svojich pozorovaní publikovali v Berliner Astronomisches Jahrbuch (1776, 1778, 1780). Riaditeľom observatória bol trnavský rodák, Slovák, profesor matematiky, František Weiss (1717-1785). Žiaľ, so zánikom trnavskej univerzity zaniklo aj observatórium a celá astronómia na Slovensku takmer na viac ako 100 rokov. Prístroje boli presťahované do Budína a Viedne.
Svetlou postavou tejto doby bol slovenský rodák z Banskej Štiavnice, jezuita M. Hell, i keď po väčšiu časť svojho života pôsobil vo Viedni. Tento katolícky kňaz bol nielen zanieteným astronómom, ale aj staviteľom a popularizátorom astronómie (v pracovnej zmluve na Viedenskom observatóriu mal za povinnosť v nedeľu popoludní mať prednášky pre širokú verejnosť). Hell projektoval viaceré hvezdárne, okrem trnavskej, aj v Kluži a vo Viedni, v ktorej od roku 1755 bol riaditeľom až do svoje smrti. Okrem iného sa preslávil aj pozorovaním prechodu Venuše popred slnečný disk 3. júna 1769 na ostrove Vardo v Ľadovom mori, na základe ktorých určil zdanlivú paralaxu Slnka. Ním určená hodnota, 8,?8 bola veľmi blízka súčasnej hodnote paralaxy (8,?764148) i keď neskôr, bol podozrievaný z falšovania svojich pozorovaní. Najprv (asi v r. 1770) Hella napadol de la Lande, Francúz, ktorý svoje tvrdenie o chybnom výsledku Hellovych výpočtov v roku 1774 verejne odvolal. V roku 1835, mladý, asi 24 ročný adjunkt viedenskej hvezdárne, Karol L. Littrow opäť napadol Hellove výsledky s tým, že vraj pôvodná hodnota, ktorú Hell dostal, bola chybná, a falšovaním záznamov sa dopracoval k hodnote, ktorú publikoval. Svojej očisty sa Hell dočkal až v roku 1883 na základe práce S. Newcomba (1935-1909), svetoznámeho amerického astronóma, ktorý dôkladne prezrel Hellove pozorovania, a zistil, že Hell nijaké dodatočné zápisy do pozorovacieho denníka nerobil. Chybu urobil práve naopak Littrow. Expedíciu na dánsky ostrov Vardo Hell podnikol s J. Šajnovičom, pracovníkom Trnavskej univerzity. Hell od roku 1755 vydával aj vlastné ročenky "Ephemerides astronomicae", čím vlastne o 20 rokov predbehol berlínsku ročenku. Ročenka sa vydávala až do roku 1808. Dodajme ešte, že Hell v roku 1747 učil aj v Levoči a študoval polárne žiare, pričom vyslovil názor, že jej príčinou je elektromagnetizmus.
K známym hvezdárskym postavám slovenského pôvodu, patrili aj Ján František X. Zach (1754-1832, narodený v Bratislave), zakladateľ a riaditeľ observatória v Seebergu pri Goethe. Od roku 1827 pôsobil v Paríži. Roku 1798 zorganizoval prvý medzinárodný astronomický kongres, zaoberal sa aberáciou a nutáciou hviezd a pohybom Slnka. Zmeral zemepisné súradnice viacerých slovenských miest, spolupracoval aj s Hellom. Ďalšou postavou, i keď menej známou, bol Andrej Kmeť, Kmeth (15.1.1783, Brezno - 15.6.1825). Po absolvovaní filozofických štúdií na univerzite v Pešti, teologických v Nitre a astronomických opäť v Pešti, stal sa roku 1812 odborným asistentom riaditeľa budínskej hvezdárne J. Pasquicha. Roku 1815 sa aktívne podieľal pri výstavbe hvezdárne URANIA na Gellerovom vrchu v Budíne. Získané výsledky publikoval v dvoch pozoruhodných publikáciach: "Observationes astronomicae distancinarium a Vertice at adscensionum rectarum stellarum ?, 1821 a 1823, Budínska univerzitná tlačiareň). Vynikajúce popularizačné dielo "Astronomia popularis in eorum usum qui sine graviore calculo hac scientis delectantur?" (1823, Budínska univerzitná tlačiareň). Keď sa neskôr dostal do vedeckého sporu so svojím riaditeľom, odišiel roku 1824 za profesora matematiky na Kráľovskú akadémiu do Košíc. Aj tu hodlal založiť hvezdárske a meteorologické observatórium. Žiaľ, predčasná smrť ukončila jeho smelé plány. Obaja boli aj známymi matematikmi, naviac, Kmeť dobrý popularizátor astronómie a bojovník proti astrológii.
Samostatnú kapitolu tvorí súkromné astronomicko-geofyzikálne observatórium, ktoré založil gróf Dr. Mikuláš Konkoly-Thége (20. 1. 1842, Ó Gyalla, dnes Hurbanovo - 17. 2. 1916, Hurbanovo). Bol to vynikajúci odborník, ktorý celý svoj život zasvätil rozvoju vedy a vedeckému poznaniu. Prístroje, ktoré hvezdáreň v Hurbanove vlastnila, patrili k špičke svojej doby, a samotný Konkoly mal veľmi široké kontakty s vedeckou špičkou tých čias, napr. A. Secchim, G.W. Schiaparellim, M. Wolfom a inými. Konkoly sa venoval pozorovaniu slnečných škvŕn, komét a ich spektier, astrometrii, spektroskopii, fotografovaniu hviezdokôp a hmlovín, robil geomagnetické a meteorologické pozorovania a pod. Po Konkolyho smrti a v dôsledku spoločensko-politických premien, činnosť hvezdárne upadla, prístroje zmizli alebo boli presunuté do Maďarska. Po vzniku Československej republiky Ministerstvo školstva a národnej osvety zriadilo z hurbanovského vybrakovaného observatória "Štátne astrofyzikálne observatórium pražskej hvezdárne". Jeho prvým správcom sa stal 13. 3. 1919 Dr. Jiří Kavan. K nemu potom pribudli Dr. Arnosť Dittrich, Josef Malíř, neskôr (1927) Bohumil Šternberk, ktorý v rokoch 1954 - 1968 bol riaditeľom Astronomického ústavu ČSAV v Ondřejove. V rámci vojnových náhrad Dr. Kavan v roku 1922 objednal 60 cm reflektor, ktorý v roku 1927 do prevádzky uviedol B. Šternberk. Je zaujímavé, že tento ďalekohľad sa stal neskôr základným prístrojom observatória na Skalnatom plese (1943), a po demontáži v roku 1978 a následných opravách v roku 1990 bol opätovne uvedený do prevádzky na Observatóriu Modra Piesky, dnes po premenovaní, Astronomického ústavu Katedry matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. K existujúcemu 60 cm reflektoru, ktorý bol v danom čase jedným z najväčších v Strednej Európe, pribudol v Hurbanove na pozorovanie Slnka (1936) spektrohelioskop. Žiaľ, sľubne sa rozvíjajúca práca hurbanovskej hvezdárne bola prerušená koncom roka 1938, po Viedenskej arbitráži, keď Hurbanovo pripadlo Maďarsku. Prístroje sa okamžite demontovali, a chceli sa odoslať do Prahy. Spektrohelioskopu sa to podarilo, 60 cm reflektoru už nie. Nejaký čas, uložený v bedniach, blúdil po koľajniciach na Slovensku, potom zakotvil v Prešove, aby nakoniec zakotvil na Skalnatom plese.
K osobnostiam tej doby patril Milan Rastislav Štefánik (21. 7. 1880 Brezová pod Bradlom - 4. 5. 1919 Ivanka pri Bratislave), rodák z Brezovej pod Bradlom, ktorý vyštudoval astronómiu v Prahe na Českej univerzite, a svoje astronomické plodné roky , 1904-1914, prežil v Meudone pri Paríži, a na cestách po svete, kde pozoroval slnečnú korónu počas úplných zatmení Slnka, prechod kométy Halley popred slnečný disk, založil astronomicko-meteorologické observatórium na Tahiti a pod, kým ho nepohltila do svojich osídiel 1. svetová vojna a potom politika. Vieme, že v roku 1912 sa stal občanom Francúzska, bol generálom francúzskej armády a ministrom vojny v Československu. Predpokladám, že Štefánik o observatóriu v Hurbanove musel vedieť, ale nikde som v jeho poznámkach nenašiel o tom nijakú zmienku ani snahu tam ísť pracovať.
Ešte prv, ako sa dostaneme k základom tatranskej astronómie, uveďme, že pokusy o vybudovanie hvezdárne na Slovensku sa podnikli aj v Bratislave. V roku 1936 tu bola založená Štefánikova astronomická spoločnosť, ktorej zakladajúci členovia Jozef Papánek, Kornel Bezay, Július Krmešský a Juraj Gašperík rozvinuli veľkú kampaň za postavenie hvezdárne v Bratislave na Eselbergu (Oslí vrch). Architekt Lehotský naprojektoval i observatórium. Spoločnosť v rovnakom roku zakúpila aj 11 cm refraktor, pre ktorý na Eselbergu postavila aj malý pavilón, ale pre vojnové udalosti útla astronomická pozorovateľná musela byť zlikvidovaná. Bratislavská hvezdáreň mala svoj vzor v Štefánikovej hvezdárni na Petříne v Prahe, ktorú otvorili v roku 1929, desať rokov po Štefánikovej smrti. Žiaľ, k vybudovaniu dôstojného astronomického stánku v Bratislave nedošlo doteraz, za čo sa môžeme hanbiť. Peniaze z celonárodnej zbierky pre výstavbu Štefánikovej hvezdárne v Bratislave, cca 2 milióny korún, sa neskôr použili pri výstavbe observatória na Skalnatom plese. V rokoch 1942-1947 v Trnave existoval astronomický krúžok.
Ďalšou astronomickou lastovičkou tej doby bolo súkromné observatórium, ktoré dal postaviť v roku 1932 Dr. Alexander Duchoň, vážený mešťanosta Prešova a miestny advokát, ktorý mal neskôr podiel na záchrane hurbanovského ďalekohľadu.
Prvé úvahy vybudovať meteorologické observatórium v oblasti Severných Karpát, teda vo Vysokých Tatrách, sa zrodili ešte začiatkom XX. storočia v Rakúsko-Uhorsku. Problémom, ako vždy, boli financie. Výstavba nového observatória sa mala financovať zo zbierok, ktorými boli poverené Maďarská meteorologická a Maďarská zemepisná spoločnosť. Ešte skôr, ako sa dostal tento plán do počiatočných štúdií, vypukla 1. svetová vojna, a bolo po plánoch.
Novou vzpruhou pre rozvoj vedy v Tatrách sa stala realizácia stavby visutej lanovky na Lomnický štít, ktorú v 30-tých rokoch XX. storočia v záujme rozvoja turistiky presadzoval Ing. Országh, riaditeľ Štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici. Túto myšlienku sa mu zrejme podarilo presadiť aj preto, že jeho brat bol v tom čase krajským prezidentom. 13. XI. 1934 bol podaný projekt na výstavbu lanovky na Lomnický štít, a už 13. I. 1935 podáva Krajský meteorologický ústav cez Štátny meteorologický ústav memorandum o nutnosti pojať do výstavby budovy na Lomnickom štíte aj miestnosť pre meteorológiu. Iniciátormi tejto požiadavky boli profesori Vitásek, Schneider a Alois Gregor, všetci z Karlovej Univerzity v Prahe (s pravidelným meteorologickým pozorovaním na Lomnickom štíte sa vďaka akademikovi M. Končekovi začalo 1.1.1940). V čase realizácie stavby budovy na Lomnickom štíte (1939-1940) už na žiadosť dr. Bečvářa, meteorologická pozorovateľňa bola postavená v tvare rotundy s plánom, že v budúcnosti sa tu bude môcť postaviť astronomická kopula (Pajdušáková, 1962, 1963). Realizácia výstavby koronálnej stanice a stanice na výskum kozmického žiarenia bola v rokoch 1957-1961. V čase zahájenia prevádzky lanovky v úseku Skalnaté Pleso - Lomnický štít, dr. Bečvář uvádza, prečo nové astronomické observatórium musí byť postavené na Skalnatom plese a nie na Lomnickom štíte. Viedli ho k tomu 4 nasledujúce dôvody:
Samotný Bečvář vo svojom článku o potrebe novej hvezdárne (Bečvář 1941) píše: "Niet snáď jedného kultúrneho štátu na tejto Zemi, ktorý by nemal hvezdáreň pre vedeckú prácu astronomickú: nebolo preto ťažko kladne rozhodnúť o myšlienke, či Slovensko má postaviť hvezdáreň alebo nie. Zložitejšie bolo, kde tento nový vedecký ústav postaviť, pretože o túto možnosť sa uchádzalo naraz niekoľko väčších miest, Prešov a Bratislava ? vzdialenosť od veľkých svetiel a nadmorská výška sú dve prvé podmienky pre observatórium dnešnej doby ? postaviť novú hvezdáreň pri meste by bolo neodpustiteľné už z toho dôvodu, že Slovensko je krajina plná hôr." Vybudovanie lanovky bolo základom pre zriadenie observatória na Skalnatom plese. Ukazuje sa, že vyššie uvedené rozhodnutie o výbere miesta padlo už v roku 1940, keď sa na Skalnatom plese vystriedalo viacero komisii, výsledkom ktorých bolo definitívne udelenie povolenia na stavbu hvezdárne. S prieskumom terénu na Skalnatom plese Bečvář začal 11.-12- apríla 1940. Tomu ešte predchádzali stretnutia dr. Bečvářa s dr. Duchoňom o "prepustení" 60 cm ďalekohľadu, a najmä s ministrom školstva Slovenska, Jozefom Sivákom, ktorý podporil a presadil vybudovanie hvezdárne na Skalnatom plese vo vtedajšej vláde. Jedinou nevýhodou Skalnatého plesa bolo zakrývanie severozápadného obzoru masívom Huncovského, Kežmarského a Lomnického štítu. Sám Bečvář k tomu ale dodáva, že po premeraní teodolitom zistil, že hory zakrývajú len "9,5% nebeskej pologule, takže 90,5% je vždy viditeľnej, alebo inými slovami, hory zakrývajú 1963 štvorcových stupňov z 20 626. Naopak, východný a južný horizont siahali pod "obzor"". Pre Pleso hovorilo aj telefonické spojenie so svetom a ľahší transport všetkého potrebného tovaru na hvezdáreň v porovnaní s Lomnickým štítom, kde kabínka bola menšia a prevádzka pre vietor komplikovanejšia. Čo sa týka klímy, koncom roku 1939 Bečvář zriadil na Skalnatom plese dobrú meteorologickú stanicu, a pozorovania porovnával v údajmi na Štrbskom plese. Na základe pozorovaní zo Skalnatého plesa a zo 4-ročnej skúsenosti zo Štrbského plesa prišiel k záveru, že niet podstatných rozdielov medi oboma miestami, okrem tých, ktoré vyplývajú z rozdielu nadmorských výšok (410 m), ba dokonca, "Skalnaté pleso je v mnohých smeroch lepšie". Výskyt oblačnosti na Skalnatom Plese dr. Bečvář odvodzoval od výskytu oblačnosti na Štrbskom plese, podobne ako aj pri určovaní nepokoja vzduchu ("seeing") (vychádzal z vyššie uvedených meteorologických záverov), pričom zdôraznil, že v lete orografickej oblačnosti na SP bude viac, ale jesenné a zimné mesiace budú lepšie ako na Štrbskom plese. Vychádzal tiež zo skutočností, že Štrbské pleso malo v roku 1940, 323 pozorovaní Slnka, t.z. bolo na 4. mieste v počte jasných dní z 59 staníc, ktoré boli zapojené do zuryšského programu pozorovania slnečných škvŕn. Podľa jeho meraní z asi 1000 rôznych dní na Štrbskom plese, pozorovacie podmienky na Skalnatom plese mali byť celkom prijateľné. Musím dodať, že po prečítaní jeho zdôvodnení pre Skalnaté pleso, podmienky v tomto čase tu museli byť mimoriadne priaznivé (žiaden smog nad plesom), dokonca vhodné pre pozorovania koróny koronografom! Skalnatému lesu vyhovoval aj vyšší tlak vzduchu (priemer 610 mm) ako na Lomnickom štíte (510 mm), a aj priemerná teplota je vyššia a v čase inverzie je dokonca veľmi priateľná. Určité obavy sa pripisovali vysokej rýchlosti vetra, cca až 180 km/hod (podľa jeho meraní).
Plán na výstavbu observatória sa rodil krátko (od roku 1939), ale intenzívne, a zo skromného návrhu nakoniec vznikla budova 27 m dlhá, 9 m široká a 10 m vysoká, s dvoma kupolami a viac ako 40 miestnosťami. Čo ma prekvapilo, je, že sa tu plánovalo aj so systematickým pozorovaním Slnka pomocou horizontálneho ďalekohľadu v miestnosti 8 m dlhej v smere poludníka. Okrem astronomického výskumu tu boli plánované miestnosti pre komplexný meteorologický výskum (od roku 1960 sa robí iba redukovaný, ale pribudla tu stanica na meranie slnečného žiarenia) a seizmografy (registrácia skončila bola urobená 13.1.1998). Na svoju dobu to bol veľkolepý plán. Boli tu byty pre astronómov, pracovne, tmavá komora, knižnica, miesto pre archív, mechanická dielňa, izby pre hostí, kompletné sociálne zariadenia, ústredné kúrenie a vodovod.
O budúcom programe dr. Bečvář povedal, že všetko bude závisieť od prístrojového vybavenia a ľudí! "Čo by nám bola platná malá oblačnosť a dokonalá viditeľnosť, keby prístroj pod jasnou oblohou v kupole zaháľal?"
Pred realizáciou výstavby hvezdárne napísal: " Zhoda okolnosti si so mnou tak nezaslúžene zahrala, že toto je už tretia - a myslím posledná - hvezdáreň, ktorú mi bolo dopriate realizovať ? Konštatujem s dokonalou úprimnosťou, že pre túto svoju najodvážnejšiu myšlienku som našiel dokonalé pochopenie na všetkých stránkach, na ktoré som sa obrátil, a najúčinnejšiu pomoc i u ľudí, ktorí nikdy predtým nemali príležitosť priblížiť sa ku kráľovskej vede a jej problémom. Ak sa nám dielo podarí dokončiť, bude to zásluha i mnohých anonymných ľudí. Boli sme si od prvého okamžiku vedomí, že dielo nebudujeme len pre súčasnosť, tým menej pre jednotlivcov". (Bečvář 1941). Dobrozdanie pre stavbu observatória na Skalnatom Plese mal od riaditeľov hvezdárni v Zurichu a Berlíne-Babelsbergu (Kovář 2001).
Spomeňme teraz v krátkosti hlavnú vedeckú a odbornú činnosť dr. Bečvářa ako aj jeho stručný životopis.
Dr. A. Bečvář sa narodil 10. Júna 1901 v Starej Boleslavi, dnes súčasť Brandysa nad Labem, kde navštevoval aj základnú školu a gymnázium (maturoval s vyznamenaním 20. 6. 1921). Vysokoškolské štúdia na Karlovej univerzite v Prahe musel kvôli ťažkej chorobe ešte z detstva, záškrt a šarlach, ktorá mu zdeformovala navždy chrbticu, prerušiť (1925-1934), a odísť do rodného domova. Ani v tomto období nebol nečinný. Pre svoje myšlienky, pre astronómiu, si získal skupinu mladých priateľov, s pomocou ktorých v Brandyse vybudoval malé observatórium, okolo ktorého sa sústredila jedna z najlepších skupín pozorovateľov meteorov tej doby, ktorá pracovala v meteorickej sekcii Čs. astronomickej spoločnosti. Založil (prvé meteorologické pozorovanie v Brandýse urobil v septembri 1922, so systematickými pozorovaniami začal v roku 1926) a obsluhoval tu meteorologickú stanicu, od roku 1931 patriacu do čs. synoptickej siete. Nedostatok financií a túžba po kráse hviezdnej oblohy ho "donútila" brúsiť si astronomické zrkadlá. Vďaka svojej vytrvalosti, zručnosti a trpezlivosti sa to dokonalé naučil a s pomocou svojich priaznivcov si postavil ďalekohľad vysokej výkonnosti: reflektor Newton o priemere objektívu 25 cm. Mal ho namontovaný v Brandyse, keď sa na jednej montáži popri ňom nachádzali ešte 2 menšie ďalekohľady: 15 cm a 13 cm). O svojich skúsenostiach v tejto oblasti sa podelil s čitateľmi časopisu Ríše hvězd, keď v rokoch 1936-1942 vytvoril legendárny sérial "Z dílny hvězdáře amatéra", ktorý obsahoval skoro 30 článkov. Veľa priaznivcov si získali jeho populárno-vedecké články v časopise "Naši Přírodou", kde v rokoch 1938-1940 publikoval 42 článkov, venovaných prevážne jednotlivým planétam a telesám slnečnej sústavy.
Po zlepšení zdravotného stavu (1934) pokračuje Bečvář znova štúdiách, ktoré končí 14. decembra 1934, získaním titulu doktor prírodných vied vo vednom obore klimatológia. Jeho doktorská práca má názov "Soustavy mraku a krátkodobá prognosa povětrnosti v Čechách". V septembri 1935 prijal ponuku svojho profesora, prof. Stanislava Hanzlíka a začal pracovať ako asistent na Meteorologickom ústave Karlovej univerzity v Prahe. V roku 1936 mu bolo ponúknuté miesto v Starej Ďalej, ktoré s vďakou neprijal. V roku 1937 profesor Alois Gregor doporučil Bečvářa za klimatológa na Štrbské pleso, kam prichádza 3. mája a ubytováva sa v hoteli Kriváň a ako klimatológ v Štátnych kúpeľoch tu pôsobí až do roku 1943. Na Štrbské pleso (kupolu si postavil priamo na streche hotela Kriváň) si priváža aj svoje ďalekohľady z Brandysa, aby tu s nimi zachytil prekrásne zábery objektov nočnej oblohy, najmä komét. Tu ho zastihuje rozdelenie republiky, demontáž ďalekohľadov v Starej Ďali po Viedeňskej arbitráži v roku 1938, ale aj tvorivé obdobie pri realizácii stavby observatória na Skalnatom plese. Spočiatku sa tu zaoberal pravidelným pozorovaním fotosféry Slnka, podobne ako to robil v Brandyse a na Štrbskom plese, hľadaním a fotografovaním komét alebo pozorovaním a fotografovaním meteorov. V roku 1945, 22. decembra, tesne pred Vianocami, tu so spolupracovníkmi Ľudmilou Pajdušákovou a Milanom Dzubákom, znovuobjavil meteorický roj, pomenovaný Umidy (Ursidy, Ursaminoridy), ktorého radiant ležal v blízkosti Polárky, ktorý o.i. pre svoju početnosť v čase objavu 88 meteorov/hodina a rozložením po dráhe v dvoch izolovaných skupinách. vzbudil pozornosť praktikov i teoretikov. Uvedený meteorický roj bol spojený s materskou kométou Tuttle, ktorá prechádzala priesečníkom svojej dráhy s dráhou Zeme o 6 rokov skôr, ako sa roj po prvýkrát pozoroval. Jednalo sa o kométu, ktorú objavil v roku 1790 (II) Michain, a ktorá bola v roku 1858 premenovaná na Tuttle. Jej obežná doba bola 13,6 roka a naposledy bola pozorovaná v roku 1939. Meteoricky roj Umidy po prvykrát pozoroval W. Denning v roku 1916, a potom prestal byť viditeľný. Ďalšie pozorovania Umíd bolo v rokoch 1986 a 2000. V roku 1994 K. Larsenova zistila, že s Umidami je to veľmi zložité, lebo dráha kométy vôbec nepretína dráhu Zeme, ale ňou vyvrhnuté častice sa k Zemi dostávajú zložitou cestou spôsobenou gravitačnou silou Jupitera asi pod dobu 600 rokov. Teda, roj pozorovaný v roku 1945 bol z kométy vyvrhnutý pri jej návrate v roku 1932. Jedná sa o najdlhší časový interval spojenia medzi rojom a kométou. Ak je to, ovšem, pravda.
V roku 1946 začal dr. Bečvář s tvorbou astronomických atlasov. Podnetom pre túto náročnú prácu boli diskusie s Prof. Z. Kopalom (1914 - 1993), ktorý v uvedenom období už bol v Anglicku. Takáto práca si vyžaduje všestranný prehľad v astronómii, presnosť, vytrvalosť a húževnatosť. Dielo sa dokonalé podarilo, a najlepšie predstavilo svetu Skalnaté pleso nielen vo svojej dobe, ale aj dlho po nej. Niekoľko vydaní Atlasu Coeli 1950,0 Skalnaté Pleso (prvé čiernobiele vydanie v roku 1948, Československá astronomická spoločnosť, vo farebnom prevedení v roku 1956, ČSAV Praha), dve vydania Katalógu k Atlasu Coeli, Atlas Eclipticalis (1958), ktorý zobrazuje hviezdy v rovníkovom pase od +30 do -30 stupňov v deklinácii, Atlas Borealis (1962) a Atlas Australis (1964), ktoré doplnili a zaplnili medzeru chýbajúcich atlasov vo svetovej literatúre. V tejto hviezdnej trilógii je zachytených celkom 325 tisíc objektov. Posledné 3 atlasy už pripravil doma v Brandyse nad Labem. O kvalite Atlasu Coeli 1950,0 Skalnaté Pleso svedčí skutočnosť, že medzinárodná komisia pre MGR doporučila tento atlas ako najvhodnejšiu základnú pomôcku pre pozorovanie umelých družíc Zeme. Aj nové vydanie Atlasu Coeli (Equinokcium 2000) v USA, ponechalo všetky farby, veľkosti hviezd v nezmenenej úprave ako to bolo v prvom Bečvářovom atlase. Treba poznamenať, že uvedené atlasy boli pripravené kombináciou hviezd z už existujúcich atlasov, napr. Bossov generálny katalóg hviezd, Henry-Draperov katalóg a pod. V pláne mal ešte vydať atlas o galaxiách, pomenovaný "Atlas galactikus". Ten však už nedokončil. V roku 1949 mu bola zrušená zmluva na titul "Zrcadlo kosmu", ktorý pripravoval s Otakarom Březinom. Objavil aj 2 kométy, v roku 1942 na Štrbskom Plese (1942, 18. februára, ale pre vojnové udalosti informácia do centrály o nových kométach prišla neskoro, a tak ním objavená kométa nenesie jeho meno nenesie, ale astronóma Whipllea, ktorý informáciu o jej objave podal už 25. januára 1942) a v roku 1947 na Skalnatom Plese (1947 III, 27. marca v súhvezdí Draka). Bol autorom viacerých rozhlasových pasiem. S oneskorením svetlo sveta uzrela jeho publikácia "První cesta ke hvězdam", ktorá mala pôvodne vyjsť v SNDL v roku 1949 alebo 1950, v ktorej základy astronómie pre dospievajúcu mládež boli podané veľmi pútavou formou. Dielo nakoniec vyšlo v roku 1956 v Prahe. Ešte niekoľko štatistiky k Atlasu Coeli: je v ňom zakreslených celkom 48 136 hviezd na 16 mapách, najmenej hviezd obsahuje mapa č. 6: 1741 hviezd, najviac mapa č. 13: 4529 hviezd. Z Bossovho atlasu bolo prevzatých 23 776 hviezd, z Henry-Drappera 8795 hviezd. V celkovom súčte je ich viac preto, že mapy sa vzhľadom na rovnaký formát prekrývajú. Sám autor k tvorbe Atlasu píše: "Ale hviezdy boli len prvou epochou a ťažisko nového atlasu malo byť celkom inde. Ideálnou zásadou bolo, aby atlas obsahoval pokiaľ možno všetky nebeské objekty, viditeľné ktorýmkoľvek našim ďalekohľadom, a aby podstata a veľkosť ktoréhokoľvek telesa sa dala v atlase rozoznať jediným pohľadom. Siahli sme preto k najmodernejším zoznamom dvojhviezd, premenných hviezd, hviezdokôp a hmlovín, ktoré existujú ... atlas sa svojou náplňou málo podobá iným atlasom a mnohému sa bude zdať preplnený, za to sa v ňom môže prechádzať milovník oblohy i za zamračeného večera a čítať v ňom ako v napínavej knihe". "Hoci kresba atlasu je prácou jedného človeka (vsuvka autora článku: rozumej Bečvářa), predsa je atlas dielom kolektívnym ... presne 3250 pracovných hodín je v ňom obsiahnutých ... a atlasu sme venovali takmer rok života ... až na bezvýznamné výnimky našiel som ochotnú pomoc všade, kde som sa len obrátil, a hlavne, celou radou usilovných rúk, pripravených k radostnej spolupráci na spoločnom podniku..." (Bečvář 1948).
Prvé oficiálne pozorovanie zmontovaným ďalekohľadom bolo urobené 19. septembra 1943, čo sa považuje za deň zrodu našej "Alma mater". Bolo to pozorovanie slnečnej fotosféry 20 cm refraktorom. Toto pozorovanie urobil samotný Bečvář a mechanik V. Kiss, ktorý ďalekohľad poskladal bez akejkoľvek schémy. Málopočetnú posádku neskôr doplnila Ľ. Pajdušáková, A. Mrkos, M. Alman, E. Borš a ďalší. Veľmi často tu na prax chodievali študenti astronómie z Karlovej univerzity v Prahe, prof. M. Plavec, prof. V. Vanýsek, prof. Ľ. Kresák a iní, ktorí sa podieľali na tvorbe atlasov.
Za jeden z vrcholných diplomatických výkonov dr. Bečvářa sa považuje záchrana hvezdárne pred ustupujúcimi nemeckými vojakmi v roku 1945, pretože kupoly na Skalnatom plese boli považované za radary. Kritickým dňom bol 23. január 1945, keď nemecký dôstojník vyzval všetkých obyvateľov hvezdárne, aby ju opustili, pretože v nasledujúce dní bude vyhodená do povetria. Argumentácia dr. Bečvářa, vedel zo školských čias veľmi dobre po nemecký, že Nemci nevyhodili do povetria ani hvezdáreň v Pulkove (St. Peterburg, Rusko), a zrejme aj zlé počasie, pre ktoré sa nemecké komando nemohlo dostať lanovkou na Skalnaté pleso, znamenali, že hvezdáreň ostala nepoškodená (poznámka autora: observatórium v Pulkove vojnovými udalosťami bolo samozrejme riadne zdemolované). Zúrivosť ustupujúcich vojsk si odniesla nakoniec len dolná stanica lanovky a prvé 2 stožiare, ktoré boli čiastočne poškodené delostreleckou paľbou z Popradu.
Dr. Bečvář spolu s inž. B. Šimákom vydal Atlas mrakov (1953, Atlas Nubium Skalnaté Pleso), ktorý bol nepostrádateľnou pomocou pre každého meteorológa. Bečvář bol činný aj literárne. Na podnet J. Wolkera napísal román "Jediné leto", ktorý vyšiel v Prahe (1933), ale keďže nenašiel medzi čitateľmi veľkú odozvu, Bečvář sa vzdal ďalšej literárnej tvorby, čo asi bola škoda. Mne štýl jeho písania a šťavnaté slova veľmi imponujú. V Matici slovenskej (1948) vydal knihu "Vysoké Tatry", ktoré vynikajúcim spôsobom zachytilo tatranskú prírodu. Za svoju astronomickú činnosť bol jeho menom pomenovaný kráter na Mesiaci a jeho meno nesie aj asteroid, číslo 4567.
Redigoval preklady všetkých vedeckých článkov M. R. Štefánika, ktoré preložila dr. Katarína Pokorná a ktoré vydal a vytlačil J. Tranovský (Nové Mesto nad Váhom, 1944). Miloval hudbu (aj na Skalnatom plese bol klavír), štatistiku a ženy.
Od roku 1940 prednášal astronómiu pre učiteľov na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Bečvář osemsemestrové štúdium astronómie ukončil ešte v roku 1924 zložením štátneho kolokvia (15. júna 1924) a následným absolvovaním pedagogickej štátnice 20. októbra 1924. V roku 1925 sa rozhodol pokračovať v doktorandskom štúdiu meteorológia u prof. Hanzlíka, ktoré neskôr prerušil V roku 1926 sa zapísal aj na štúdium filozófie, ale v štúdiach nepokračoval. K Bečvářovým najznámejším študentom patril Milan Dzubák, ktorý žiaľ, nikdy sa nestal astronómom (z ďalších adeptov astronómie tej doby možno spomenúť: T. Kolbenheyera, R. Bajcára, J. Ambruša). Vďaka Maši Haľamovej hovoril perfektne po slovenský. V roku 1947 sa oženil s Klárou Heftyovou, rodáčkou z neďalekého Kežmarku, ktorá mu bola nielen manželkou, spoluhráčkou pri hre na klavíri, ale mu pomáhala aj pri tvorbe svetoznámych atlasov. Treba ešte dodať, že koncom roka 1939 dokončil Bečvář fotografický atlas oblohy, ktorý plánoval vydať s Jozefom Klepeštom, ale k jeho vydaniu nikdy nedošlo.
V roku 1948, a neskôr, sa začali nad Skalnatým plesom sťahovať "mraky". Dnes nám už nik presne nepovie, ako k tomu došlo. Všetci aktéri už zomreli, písomnosti sa skartovali a zostalo iba ústne podanie. Faktom zostáva, že v roku 1948 sa preverovali všetci pracovníci Štátneho observatória na Skalnatom plese, ktoré bolo v roku 1952 pričlenené do ČSAV (prof. V. Guth uvádza, že od 1.2.1951 do 17.11.1952 bol riaditeľom a zástupcom riaditeľa Slovenského ústredného ústavu Astronomického, Tatranská Lomnica, potom od 17.11.1952 do 1.7.1953, Astronomického observatória Skalnaté Pleso ČSAV a od 1.7.1953 do 1.7.1955 Astronomického observatória Skalnaté Pleso SAV). V tejto dobe sa robili nielen previerky osôb, ale aj vedeckého programu observatória. Veľmi kritické pripomienky k vedeckému programu boli vyjadrené ľuďmi z Prahy a Ondřejova. Situácia na Plese sa stávala čím ďalej dusivejšia. Dr. Bečvář to v roku 1950 vyriešil "dobrovoľným" a predčasným odchodom do dôchodku, do rodného Brandysa. So sebou si vzal aj svoje ďalekohľady z malej kupole, ktorá zostala prázdne až do roku 1965. V roku 1951 sa konalo na Skalnatom Plese "veľké zmierenie", ktorého sa zúčastnil aj dr. Bečvář, ale nikdy sa tu už viac nevrátil. K tej dobe "dusna" na Skalnatom plese mi nedá poznamenať to, čo som sa nedávno dočítal v knihe Kovářa "Antonín Bečvář astronóm, ktorý miloval mraky" (2001), kde na str. 24 cituje výpis z listu Bečvářa Marii Hartmanovej (list z 29. Augusta 1939) "...Kontak s Čechami a Čechy se uvolnil a namnoze docela rozpadl v dusledku nových poměru. Čeští astronomové dokonce bojují proti stavbě nové hvězdárny a já jsem nucen bojovat proti nim (prof. Svoboda z pražské techniky poslal ministerstvu dopis proti Skalnatému Plesu, buhví z jakého popudu a na základe či informace!"). Takže, boj proti Bečvářovi nezačal "érou socializmu" v Československu, on len vtedy vyvrcholil, a jeho zdroj zrejme nebol na Slovensku, domnievam sa.
Dr. Bečvář zomrel 10. januára 1965 vo svojom rodisku v Brandýse. Veľa nekrológov o ňom napísaných nebolo, ani doma, ani v cudzine. Zato nekrológ prof. Kopala, v prestížnom časopise Nature (1965) bol veľmi významný: "Smrťou Dr. Antonína Bečvářa stratili československí astronómovia jedného zo svojich najvýznamnejších kolegov a svet najdôležitejšieho prispievateľa astronomickej kartografií všetkých čias". Dr. Bečvář bol húževnatý, pilný a pracovitý človek, so svojimi kladmi a zápormi. Ale takí sme všetci. Dielo, ktoré nám zanechal je jeho najlepším nekrológom, a našou povinnosťou je toto dielo náležite zveľaďovať.
Použitá literatúra: