Z expedície za zatmením Slnka sa 31. júla vrátili do Tatranskej
Lomnice členovia Oddelenia fyziky Slnka Astronomického ústavu SAV
RNDr. Vojtech
Rušin, DrSc. a Ing. Ľubomír Klocok, CSc. Medzinárodná
česko-nemecko-slovenská expedícia pôsobila na tichomorskom atole
Enewetak na Marshallových ostrovoch, kde fáza úplného zatmenia trvala
5 min 41 s. Vďaka pomerne priaznivým podmienkam sa expedícii podarilo
získať sériu vysokokvalitných snímok slnečnej koróny v integrálnom
svetle (tzv. biela koróna) a v úzkopásmovom filtri prepúšťajúcom
svetlo emisnej čiary trinásťkrát ionizovaného železa Fe XIV 530,3 nm v
zelenej časti spektra (tzv. zelená koróna). Výsledná snímka bielej
koróny vznikla počítačovým spracovaním a zložením 38 snímok získaných
expozičnými časmi v rozsahu od 1/250 do 8 s. Počítačové spracovanie a
zloženie vykonal ďalší člen expedície,
matematik prof. RNDr. Miloslav Druckmüller, DrSc. Snímky
koróny sú prístupné na webových stránkach
M. Druckmüllera a
V. Rušina.
Biela a zelená koróna nad Marshallovými ostrovmi 22. júla 2009.
Zložená snímka bielej a zelenej koróny.
Štruktúra bielej koróny (t.j. tvar, dĺžka, rozloženie a orientácia
tenkých lúčov) je podmienená koronálnymi magnetickými poliami, ktoré
sú ukotvené vo fotosfére, teda odráža magnetickú aktivitu
Slnka. Svetlo bielej koróny vzniká Thomsonovým rozptylom
fotosférického žiarenia na voľných elektrónoch, ktoré sú v koróne
hojné vďaka teplote rádovo milióny kelvinov. Pri tejto teplote sú
atómy vo vysokých ionizačných stupňoch, teda zbavené väčšiny obalových
elektónov. Biela koróna je jediný objekt v celej Slnečnej sústave, v
spektre ktorého chýbajú Fraunhoferove spektrálne čiary, lebo takzvaná
F koróna vzniká rozptylom fotosférického žiarenia na prachových
časticiach medziplanetárnej hmoty. Výnimočnosť uvedej snímky bielej
koróny spočíva v tom, že zachytáva jej štruktúru tesne nad povrchom
Slnka až do vzdialenosti šesť slnečných polomerov. V malých
vzdialenostiach nad povrchom do jedného polomeru Slnka je možné
študovať korónu len vďaka zatmeniam, lebo existujúce koronografy na
kozmických slnečných observatóriach nedokážu zachytiť túto
najvnútornejšiu korónu. Biele body na snímke nie sú kazy, ale
hviezdy. Jasnosť najslabších z nich je okolo 10 mag. Snímka s
najdlhším expozičným časom 8 s zachytila aj popolavý svit Mesiaca
osvetleného svetlom odrazeným Zemou. Na Mesiaci sú nápadné moria a
planiny jeho strany privrátenej k Zemi. Na veľkom obrázku je v spodnej
časti vidieť kruhový kráter Clavius.
Informácie o expedícii a jej výsledkoch priniesli aj nasledujúce webové
stránky:
V stredu 22. júla nastane mimoriadne dlhé zatmenie Slnka, ktoré bude
pozorovateľné z
východnej Ázie a Tichomoria. Bude to vôbec najdlhšie trvajúce
úplné zatmenie Slnka celého 21. storočia a trvaním ho prekoná až
zatmenie v budúcom storočí v roku 2132. Pás úplného zatmenia (takzvaný
pás totality) bude postupne prechádzať cez Indiu, východný Nepál, Bangladéš, Bhután, Barmu, Čínu
a Tichý oceán. Ako
čiastočné bude zatmenie pozorovateľné z oveľa väčšieho územia
takmer celej východnej Ázie, Indonézie a Tichomoria. Z Európy zatmenie
nebude pozorovateľné.
Najdlhšie potrvá zatmenie nad Tichým oceánom v oblasti medzi smutne
známym ostrovom Iwo Jima a korálovým atolom Eniwetok v súostroví
Marshallove ostrovy, kde Mesiac zakryje Slnko až na 6 min 39 s. Atol
Eniwetok slúžil v 50.-tych rokoch minulého storočia ako jadrová
strelnica. V Indii nastane úplné zatmenie približne medzi 2. hod
50. min a 3. hod letného stredoeurópskeho času a potrvá v rozpätí od
3,5 do 4 min. V husto obývaných oblastiach Číny nastane úplné zatmenie
medzi 3. hod 10. min a 3. hod 40. min letného stredoeurópskeho času a
potrvá od 5 do takmer 6 min.
Pás totality sa postupne rozširuje z 205 km v Indii na hodnotu 258
km, ktorú dosiahne nad Tichým oceánom blízko Marshallových
ostrovov. Rýchlosť pohybu
mesačného tieňa po povrchu Zeme sa bude meniť v rozmedzí od 9
km/s do 0,65 km/s, pričom na začiatku a na konci
pásu totality je najväčšia. Počas 3 hod 25 min mesačný tieň
prekoná vzdialenosť 15 150 km a pokryje 0,7% povrchu Zeme.
Do pásu úplného zatmenia sa chystá
viacero pozorovateľov zo Slovenska.
Jedna skupina si vybrala za svoje pozorovacie stanovište práve
atol Eniwetok v Marshallových ostrovoch, kde úplné zatmenie potrvá 5
min 38 s. Je potrebné dodať, že atol bol koncom 70.-tych rokov
minulého storočia dekontaminovaný a vláda USA ho v roku 1980 vyhlásila
opäť za bezpečne obývateľný.
Zatmenie 22. júla 2009 nastáva z hľadiska Európanov vo veľmi nevhodnom
čase v skorých ranných hodinách. Kto bude mať chuť privstať si a
sledovať zatmenie na internete, môže zájsť na niektorú z dolu
uvedených webových stránok. Vo viacerých
lokalitách sveta v oblasti viditeľnosti zatmenia budú pripravené web
kamery, ktoré sprostredkujú priamy prenos
zatmenia na internet. Pretože je možné očakávať preťaženie serverov
počas prenosu, odporúčame vyskúšať viacero adries.
Zatmenie Slnka nastáva v čase okolo novu Mesiaca, keď sa uzlový
bod dráhy Mesiaca nachádza v blízkosti spojnice Zem-Slnko. V tom čase
sa úzky kužeľ mesačného tieňa dotkne povrchu Zeme a v dôsledku
orbitálneho pohybu Mesiaca sa postupne
kĺže od západu na východ. Tak vytvorí na zemskom povrchu úzky
pás totality z ktorého je pozorovateľné úplné zatmenie. Práve
počas neho Slnko odhalí svoju tajomnú
korónu a
protuberancie. Úplné zatmenie môže trvať nanajvýš 7,5 min, no
takto dlhé zatmenia sú veľmi zriedkavé. Mimo pásu totality je možné
pozorovať len
čiastočné zatmenie, pretože Mesiac nezakryje slnečný disk úplne.
Nasledujúce úplné zatmenie Slnka nastane
11. júla 2010 takmer celé nad neobývanými oblasťami južného Pacifiku. V páse totality bude ležať
turisticky a historicky veľmi zaujímavý
Veľkonočný ostrov
známy svojimi tajomnými
sochami moai.
Ako krátke úplne zatmenie bude pozorovateľné počas západu
Slnka v južných oblastiach Čile. Najbližšie u nás dobre pozorovateľné
zatmenie Slnka nastane až
4. januára 2011 dopoludnia a uvidíme ho ako
čiastočné. Úplné zatmenie Slnka pozorovateľné zo severnej časti
Slovenska nastane až v budúcom storočí 7. októbra 2135, kde potrvá 3
min 18 s. Bratislava bude vtedy mimo pásu totality a na úplné zatmenie
si bude musieť počkať až do 16. mája 2227, ktoré však potrvá len 30 s.
Zatmenie Slnka 22. júla 2009 patrí do série zatmení Saros
136 preslávených veľkou dĺžkou trvania úplného zatmenia. V každej
sérii Saros
nastávajú dve po sebe idúce zatmenia po uplynutí 6 585,3 dňa, to je 18
rokov 10,3 alebo 11,3 dňa. Rozdiel jeden deň v uvedenej dĺžke trvania
závisí od toho, či počas 18 rokov je 4 alebo 5 priestupných rokov. V
nasledujúcom Saros
označuje jednak sériu zatmení a zároveň aj periódu, po uplynutí ktorej
v rámci danej série zatmenia nastávajú. Perióda
Saros
súvisí s pravidelnosťou s akou sa opakuje približne tá istá vzájomná
poloha Zeme, Mesiaca a Slnka, čo je dané dĺžkou takzvaného synodického
mesiaca (29,53 dňa), drakonického mesiaca (27,21 dňa) a
anomalistického mesiaca (27,55 dňa). Trvanie periódy
Saros
súvisí s tým, že 223 synodických mesiacov je približne 242
drakonických mesiacov, čo je približne 239 anomalistických
mesiacov. To znamená, že počas jednej periódy
Saros
uplynie približne celočíselný počet synodických, drakonických a
anomalistických mesiacov a usporiadanie Zeme, Slnka a Mesiaca bude
približne rovnaké; Mesiac bude v rovnakej fáze, v rovnakom uzle svojej
dráhy a bude mať rovnakú vzdialenosť od Zeme. Komplikáciou je
neceločíselnosť periódy
Saros ,
v ktorej je zlomok 1/3 dňa. Preto v dôsledku rotácie Zeme každé ďalšie
zatmenie z danej série
Saros
nastane o osem hodín neskôr. To znamená, že oblasť pozorovateľnosti
zatmenia sa posunie o 120 stupňov západne, teda o tretinu obvodu
Zeme. Perióda
Saros
bolo už známa starovekým astronómom, ktorí pomocou nej vedeli pomerne
presne predpovedať zatmenia Slnka a Mesiaca. Názov
Saros
zaviedol astronóm Edmond Halley v roku 1691 a je odvodený od
sumerského alebo babylonského slova sar, ktoré označovalo jednotku
miery. Série Saros
trvajú od 1226 do 1550 rokov. V rámci jednej série nastáva
najčastejšie 71 alebo 72 zatmení, z ktorých je väčšinou 43 centrálnych
(t.j. úplných, prstencových alebo hybridných). Súčasne prebieha
približne 40 rôznych sérií Saros. Júlové
zatmenie je 37. v poradí zo série Saros
136.
Mimoriadna dĺžka zatmení série Saros
136 súvisí s tým, že Mesiac prechádza perigeom takmer v rovnakom
čase ako zostupným uzlom svojej dráhy. Z dôvodu relatívne malej
vzdialenosti od Zeme má vtedy Mesiac veľký uhlový priemer a tým je
pomerne široký aj
pás totality. Zatmenie 22. júla 2009 nastane iba 4,5 hod po
prechode Mesiaca perigeom, ktorý bude mať v tom čase približne o 8%
väčší uhlový priemer ako priemer Slnka.
Do série Saros
136 patrili aj zatmenia z 11. júla 1991 viditeľné v Mexiku a
Strednej Amerike ako aj zatmenie z 30. júna 1973 viditeľné zo Severnej
Afriky, ktoré trvalo až 7 min 4 s. Toto zatmenie bolo dokonca
pozorované skupinou slnečných fyzikov z paluby nadzvukového lietadla
Concord
001, ktoré štartovalo z Kanárskych ostrovov a pristálo v hlavnom
meste Čadu N'Djamena. Obe spomenuté zatmenia boli cieľom vedeckých
expedícií organizovaných pracovníkmi Astronomického ústavu SAV. Do
série Saros
136 patrilo aj slávne zatmenie z 29. mája 1919, počas ktorého
expedície v Brazílii a na ostrove Príncipe vedené F. W. Dysonom a
A. S. Eddingtonom pozorovali ohyb svetla v gravitačnom poli Slnka
predpovedanom Einsteinovou všeobecnou teóriou relativity. Práve týmto
zatmením podľa historika P. Johnsona (Dejiny 20. storočia) skutočne
začalo 20. storočie.
Vľavo: Účastníci expedície Astronomického ústavu za úplným zatmením Slnka Niger 1973 so svojím
domorodým kuchárom na mieste pozorovania (Foto: E. Pittich, Kozmos 6, 1973).
Vpravo: Účastníci expedície za úplným zatmením Slnka 11. júla 1991
v mexickom La Paz (Foto: T. Pintér, Kozmos 6, 1991).
Webové stránky ponúkajúce priamy prenos zatmenia.
