Dlhodobé presné merania celkového slnečného vyžarovania a jeho variácií majú zásadný význam pre správne ohodnotenie podielu Slnka, ako jedného z mnohých faktorov, na prebiehajúcich klimatických zmenách. Presné merania celkového slnečného vyžarovania z kozmu sú k dispozícii od roku 1979, kedy ich začal vykonávať HF (Hickey-Frieden) rádiometer experimentu ERB (Earth Radiation Budget) na satelite Nimbus 7 a ďalej v nich pokračovali rádiometre ako napríklad ERBS, ACRIM I, II, II, VIRGO a TIM. Ich merania ukázali, že variabilita celkového slnečného vyžarovania má najmenej dve hlavné zložky, a to krátkodobú v rozpätí týždňov a dlhodobú s typickým intervalom niekoľko rokov. Krátkodobé náhle poklesy celkového slnečné vyžarovania o 0,05 až 0,3% voči priemernej hodnote spôsobujú slnečné škvrny. Dlhodobé zmeny sú synchrónne s fázou 11-ročného cyklu slnečnej aktivity, pričom rozdiel celkového slnečného vyžarovania v čase maxima a minima cyklu je typicky 0,1%. Prekvapujúcim je fakt, že za zvýšené vyžarovanie okolo maxima cyklu sú zodpovedné rozsiahle jasné fakulové polia, ktoré sú spolu so škvrnami súčasťou aktívnych oblastí. Príspevok fakulových polí k celkovému vyžarovaniu prevyšuje deficit spôsobený veľkými skupinami slnečných škvŕn hojne sa vyskytujúcimi v čase okolo maxima.
V roku 2003 bol vypustený na obežnú dráhu okolo Zeme satelit SORCE (The SOlar Radiation and Climate Experiment), ktorého úlohou je merať jednak celkové vyžarovanie naprieč celým slnečným spektrom (rádiometer TIM) a jednak spektrálne vyžarovanie Slnka v relatívne úzkych intervaloch vlnových dĺžok v rozsahu od 0,1 nm do 2400 nm (prístroje XPS, SOLSTICE a SIM). Na pripojenom grafe sú výsledky meraní celkového slnečného vyžarovania v rokoch 2003 až 2010 ako aj výsledky úzkopásmových meraní spektrálneho vyžarovania v oblasti vlnových dĺžok 389,76 nm a 656,20 nm v rokoch 2004 až 2010. Práve tieto spektrálne merania priniesli veľmi veľké prekvapenie. Na grafe vidno mierne klesajúci trend celkového slnečného vyžarovanie po maxime minulého 23. cyklu slnečnej aktivity, ktoré nastalo koncom roku 2000. Prechod z maxima do minima slnečnej aktivity je oveľa nápadnejší na spektrálnom vyžarovaní Slnka vo fialovej oblasti spektra, kde v rokoch 2004 až 2009 došlo k poklesu vyžarovania až o 0,6%. Naopak v červenej oblasti spektra došlo v rovnakom období k miernemu nárastu spektrálneho vyžarovania Slnka približne o 0,1%. Aktuálny 24. cyklus smerujúci k svojmu maximu je od roku 2009 badateľný miernym nárastom celkového slnečného vyžarovania a poklesom spektrálneho vyžarovania v červenej oblasti spektra. Ak meranie v najbližších rokoch potvrdia naznačené súvislosti medzi fázou slnečnej aktivity a spektrálnym vyžarovaním vo fialovej a červenej oblasti spektra, bude to mať významné dôsledky pre metodiku odhaľovania a správnu interpretáciu dlhodobej aktivity a variability Slnku podobných hviezd.
Celkové slnečné vyžarovanie a spektrálne vyžarovanie Slnka v oblasti vlnových dĺžok 389,76 nm a 656,20 nm v rokov 2003 až 2010 z meraní satelitu SORCE. Krátkotrvajúci výrazný pokles celkového slnečného vyžarovania o takmer 0,3% voči priemernej hodnote zaznamenaný koncom roku 2003 spôsobili veľké skupiny slnečných škvŕn, ktoré sa vytvorili koncom októbra 2003.
Veľké skupiny slnečných škvŕn 29.10. 2003 na snímke z kozmického observatória SOHO, ktoré spôsobili najvýraznejší pokles celkového slnečného vyžarovania nielen za obdobie 2003 až 2010, ale v celej histórii kozmických meraní celkového slnečného vyžarovania od roku 1979.
