Archív aktualít AsÚ SAV - 2. kvartál 2005

Geoffrey Marcy a jeho tím našli pravdepodobne prvú extrasolárnu planétu, ktorá by mohla mať pevný povrch podobný zemskému. Doposiaľ sa naozaj jedná o najmenšiu planétu z doteraz známych 150, pretože odhad hmotnosti je asi 7,5 hmotností Zeme. Pritom známe extrasolárne planéty majú hmotnosti približne 15x väčšie ako je hmotnosť Zeme, teda v tomto sa rovnajú nášmu Uránu. Planéta obieha hviezdu Gliese 876 (15 svetelných rokov v súhvezdí Vodnára) s obežnou dobou takmer 2 dni vo vzdialenosti 3,2 milióna km. Je to ale príliš blízko, aby sa ne nej uchytil život v podobe, akej ho poznáme, pretože teplota na povrchu sa pohybuje okolo 400°C.

"Pred 2000 rokmi grécki filozofi Aristoteles a Epikuros debatovali o existencii Zemi podobných planét vo vesmíre. Dnes po prvýkrát máme dôkaz, že také planéty sú."    Geoffrey Marcy, UC Berkeley

Doplňme, že túto Slnku podobnú hviezdu obiehajú ďalšie dve, Jupiteru podobné planéty.

Tento mesiac čaká jednu misiu veľmi dôležité stretnutie. Stretnutie japonskej sondy MUSES-C s planétkou 1998 SF₃₆. Sonda po štarte dostala honosnejšie meno Hayabusa (po japonsky sokol), ale ani planétke neprischlo číselné označenie, a tak ju pomenovali Itokawa. Hideo Itokawa (1912-1999) je považovaný za otca japonskej raketovej techniky a toto pomenovanie je tak trochu výnimkou učinenou práve kvôli unikátnemu projektu MUSES-C, pretože blízkozemné asteroidy obvykle dostávaju mytologické mená. Sonda má k planétke doraziť v júni 2005. Po úspešnom priblížení bude okolo planétky obiehať vo výške asi 19 km nad povrchom. Až po sérii meraní z obežnej dráhy uskutoční MUSES-C tri manévre, pri ktorých sa dotkne na rôznych miestach povrchu a získa z neho vzorky pre ďalší výskum. MUSES-C strávi pri planétke celkom päž mesiacov. Na získanie vzoriek sa použije tento systém: Zo sondy bude proti povrchu vypálený malý kovový projektil, ten vytvorí malý dopadový kráter a vyvrhnutá hmota bude zachytená do špeciálnej dutiny v sonde. Tento materiál se potom vráti v pristávacej kapsuly späť na Zem. Pristátie tohto modulu je naplánované v lete 2007 do Austrálie.

4. júla nastane zásadný okamih pre misiu Deep Impact - dosiahne svoj cieľ - kométu Tempel 1. Dva vesmírne teleskopy - HST a Spitzer - asistovali sonde poskytujúc jej dôležité údaje o kométe (veľkosť, tvar, odrazivosť povrchu, rotácia). Doposiaľ vieme len to, že kométa má rozmery asi 14 x 4 km a čierny matný povrch. O deň skôr sa od sondy oddelí impaktor, ktorý dopadne veľkou rýchlosťou na povrch kométy a odtrhne od nej časť povrchových vrstiev. Sonda bude oblietavať kométu a zaznamenávať údaje. Popri HST a Spitzerovmu teleskopu je po svete pripravených 30 pozemských ďalekohľadov, ktoré tento okamih budú sledovať a neskôr výsledky vyhodnocovať. Dúfajme, že sa už o pár dní dozvieme nové poznatky o kométach, ktoré stále skrývajú množstvo tajomstiev a otázok.

O hybridnom zatmení Slnka 8. apríla 2005, ktoré z územia Európy nebolo pozorovateľné, sme už informovali. Jednym z pozorovateľov zatmenia plaviacich sa na námornej lodi GALAPAGOS LEGEND bol astronóm RNDr. Vojtech Rušin, DrSc. z Astronomického ústavu SAV v Tatranskej Lomnici , ktorý je aj autorom pripojenej snímky. Tá zachytáva bielu korónu vo fáze úplného zatmenia o 23 hod 15 min 20 s LSEČ. V tom čase sa loď plavila blízko rovníka vo výchdnej časti Tichého ocánu v miestach so zemepisnou dĺžkou 109°30' W a zemepisnou šírkou 1°19,35' S. Autor použil fotoaparát CANON s teleobjektívom EXACTA 8.0/500 a kinofilm FUJICOLOR 800 ASA. Expozičný čas bol 1/125 s.

Počet komét objavených pomocou sondy SOHO sa nezadržateľne blíži k tisícke. K 7. máju 2005 je ich známych 940.
Na adrese http://soho.nascom.nasa.gov/comet1000/ je vyhlásená súťaž, kde stačí uhádnuť čo napresnejšie čas prechodu perihéliom tisícej kométy objavenej pomocou sondy SOHO. Pre výhercu prvej ceny je okrem rôznych upomienkových predmetov (SolarMax DVD, tričko s nápisom SOHO, okuliare na pozorovanie Slnka, atď.) pripravená aj exkurzia po Goddard Space Flight Center (Greenbelt, Maryland) s osobným sprievodcom.

Slnečná aktivita nemá nikdy pauzu, ani v čase minima. Nasvedčuje tomu aj výskyt erupcií triedy X počas uplynulých troch cyklov od roku 1970 až do súčasnosti. X erupcie sú najmohutnejšie slnečné erupcie vyvolávajúce jasné polárne žiare a intenzívne geomagnetické búrky. A práve počas uplynulých troch miním bola zaznamenaná aspoň jedna X erupcia. Potvrdzuje to jednak pripojený graf a jednak aj celkom nedávne udalosti.

Graf: Výskyt X erupcií v uplynulých troch slnečných cykloch. Zelené body označujú jednu až dve X erupcie mesačne, žlté body tri až deväť X erupcií za mesiac a červené body desať a viac X erupcií mesačne. (autor: David Hathaway, NASA/MSFC)

Vráťme sa v čase späť do 10. januáru 2005. Sú štyri roky po slnečnom maxime a Slnko je takmer čisté, iba dve nepatrné škvrnky sú pozorovateľné zo Zeme. To zodpovedá obrazu pokojného Slnka podľa našich predstáv. Už nasledujúci deň sa všetko prekvapujúco rýchlo zmení. Spočiatku sotva postrehnuteľná škvrnka sa náhle zmení na obrovskú škvrnu s rozmermi takmer ako planéta Jupiter. A potom to prišlo. V čase od 15. do 20. januára sa škvrna stala zdrojom dvoch X erupcií, ktoré spôsobili polárnu žiaru pozorovateľnú v strednej Európe a aj na Slovensku, kde ju zaznamenal na snímke P. Bendík (Poprad). Toľko k tzv. "pokojnému Slnku".

Obrázok: Vývoj aktívnej oblasti NOAA 10720 v dňoch 10. až 14. januára 2005 (MDI/SOHO).

Podobný scenár sa takmer úplne zopakoval minulý mesiac. 25. apríla sa objavila malá škvrna a v priebehu 48 hodín jej rozmery niekoľkonásobne presiahli rozmer Zeme. Tentokrát však erupcie nenastali. To svedčí o nesmiernej obtiažnosti predvídať chovanie škvŕn. Niekedy škvrna spustí erupciu, inokedy zas nie. Prečo je tomu tak, zatiaľ s určitosťou nevieme povedať. V súčasnosti je predpovedanie slnečných erupcií približne na rovnakej úrovni, na akej bolo predpovedanie počasia asi pred 50 rokmi.

Obrázok: Aktívna oblasť NOAA 10756 v dňoch 25. apríla až 5. mája 2005 (MDI/SOHO).

Blízke stretnutie "obrov" - aj tak by mohol znieť podtitul fotografií zachytávajúcich okamihy krátko po výstupe Antaresu spoza neosvetleného okraja Mesiaca, ktorých autorom je Jozef Vyrostek. Autor použil digitálnu zrkadlovku NIKON D70, 6Mpix s objektívom NIKKOR AF 70-300 ED. Snímky boli získané v Astronomickom ústave SAV v Tatranskej Lomnici 27. apríla 2005 niekoľko minút po 1 hod 15 min LSEČ.

Krátko po polnoci z 26. na 27. apríla sa trojici pozorovateľov v Astronomickom ústave SAV v Tatranskej Lomnici (AsÚ SAV) podarilo zaznamenať výstup Antaresu spoza neosvetleného okraja Mesiaca. Začiatok pozorovania tesne po polnoci sťažovala oblačnosť. Aj napriek tomu bolo možné nakrátko v medzerách medzi mrakmi pozorovať Antares a k nemu sa približujúci Mesiac. Vlastný zákryt pozorovaný nebol, nakoľko práve v tom čase sa na Mesiac nasunula hustejšia oblačnosť

Neskôr sa pozorovacie podmienky rýchlo zlepšovali, až v čase krátko pred výstupom Mesiac jasne svietil na takmer bezoblačnej nebeskej pláni už bezpečne vysoko nad prízemnou vrstvou mrakov. Antares znovu zažiaril nad mesačnou krajinou pokrytou krátermi presne o 1 hod 14 min 1,17 s LSEČ. Jeho výstup spoza tmavého okraja Mesiaca bol zaznamenávaný videokamerou (I. Gorecký, Poprad) a digitálnym fotoaparátom (J. Vyrostek, Poprad). Získaný materiál má hlavne dokumentačnú hodnotu a po spracovaní bude so súhlasom autorov prezentovaný.

Výstup Antaresu vizuálne pozoroval J. Koza (15 cm Newton), ktorý meral presný okamih výstupu. Na základe predpovede vypočítanej programom LOW v. 1.1 pre geografickú polohu AsÚ SAV mal výstup nastať o 9 s skôr - už o 1 hod 13 min 52 s LSEČ. Objektívnejší údaj o čase výstupu bude možné určiť z rozboru videozáznamu, na ktorom bol zaznamenaný aj display rádiového prijímača DCF77. Trochu prekvapujúcim bolo, že Antaresu vznášajúcemu sa nad osvetlenou mesačnou krajinou pri pohľade cez okulár ďalekohľadu chýbalo charakteristické oranžovo-červené sfarbenie.

Krátko po polnoci z 26. na 27. apríla nastane nevšedný astronomický úkaz - zákryt hviezdy Antares Mesiacom. Na bezoblačnej oblohe bude tento úkaz už ľahko pozorovateľný malým turistickým alebo poľovníckym ďalekohľadom (tzv. triédrom). Sledovaniu tejto nebeskej schovávačky bude prekážať vysoký jas ubúdajúceho Mesiaca, ktorý bude len necelé tri dni po splne a jeho malá výška nad juhovýchodným obzorom v čase úkazu.
Zákryty hviezd Mesiacom patria síce do rovnakej skupiny úkazov ako zatmenia Slnka, avšak v prípade zákrytov je zakrývaným objektom vzdialená a slabá hviezda. Preto pozorovanie zákrytov hviezd neohrozuje ľudský zrak.
Mesiac pri svojom orbitálnom pohybe často zakrýva viac či menej jasné, väčšinou bezmenné hviezdy. Len veľmi vzácne mu príde do cesty veľmi jasná hviezda - nadobor, akým je Antares. Ten je najjasnejšou hviezdou súhvezdia Škorpión, a pretože svojim priemerom mnohonásobne prevyšuje bežné hviezdy a aj naše Slnko, právom patrí do nepočetnej skupiny starnúcich hviezd označovaných ako červení nadobry.
Veľmi zaujimavé fakty o Antarese a o jeho zákryte sú na stránke Severočeské hvězdárny a planetária v Teplicích.
Pre vybrané mestá sú časové okamihy vstupu Antaresu za osvetlený mesačný okraj a časy výstupu spoza jeho neosvetlenej časti uvedené v tabuľke. Výška hviezdy v stupňoch na obzorom v čase vstupu a výstupu je tiež zaznamenaná v tabuľke. Antares náhle zmizne za východným okrajom Mesiaca a o viac než hodinu sa znovu objaví na jeho západnom okraji. To svedčí o tom, že Mesiac sa v skutočnosti pohybuje od západu na východ. My však vnímame jeho zdanlivý pohyb od východného obzoru k západnému. Tento klamlivý dojem v nás vyvoláva rotácia Zeme.
Majitelia videokamier sa môžu pokúsiť získať originálny materiál, ktorý môže mať pri dodržaní istého postupu aj odbornú hodnotu.

Vo veku 72 rokov v sobotu v Bratislave náhle zomrel významný slovenský astronóm, člen Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied Anton Hajduk. V rokoch 1992-96 bol prvým rektorom Trnavskej univerzity, do svojej smrti pôsobil ako predseda Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie (ÚSKI).

Profesor RNDr. Anton Hajduk, DrSc., bol uznávaným odborníkom v oblasti astrofyziky a predstaviteľom skupiny slovenských vedcov venujúcich sa kresťanskej filozofii. Jeho osobnosť sa doma i v zahraničí spája s pozoruhodnými vedeckými výsledkami v oblasti dynamiky meteorických rojov typu Halleyho kométy a dynamiky medziplanetárnej hmoty. Od roku 1970 bol členom Medzinárodnej astronomickej únie, ktorá podľa neho pomenovala jeden z asteroidov - Antonhajduk. Za svoju činnosť bol odmenený viacerými oceneniami Slovenskej akadémie vied i amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA).

Okrem vynikajúcich výsledkov vo vede sa profesor Hajduk niekoľko desaťročí venoval propagácii vedeckých výsledkov pre širokú verejnosť. Bol autorom viacerých publikácií, spolu s Jánom Štohlom zostavil Encyklopédiu astronómie (1987). Známe sú aj jeho rozhlasové a televízne vystúpenia, v ktorých sa zamýšľal nad otázkami medzi vedou a vierou.

"Zomrel nečakane uprostred riešenia niekoľkých projektov a vytvárania ďalších plánov vo vede a propagácie jej výsledkov. Profesor Hajduk bude chýbať vo vede a vo vedení Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie,"